„The Green Temple“, alebo „Zelený chrám“, ako moji známi nazývajú Starbucks, začal v Seattli v roku 1971. Dnes má vyše päťtisíc kaviarní v Spojených Štátoch a viac ako tisíc ďalších v zahraničí. Počítam iba kaviarne so zelenými strieškami, nápisom Starbucks a logom s morskou pannou. Firma takisto vlastní Seattles Best Coffee a Tazo. Dlhodobý plán Starbucksu je mať pätnásťtisíc kaviarní v Spojených Štátoch a rovnaký počet v zahraničí. Ak sa to podarí, nebudem musieť ani vyjsť z domu aby som si objednal kávu.
Už teraz, keď má Starbucks iba tretinu plánovaných kaviarní v Atlante, mi trvá menej ako desať minút chôdze aby som navštívil dve pobočky. Vzhľadom na to, že bývam pomerne ďaleko od centra, som v nevýhode. Keď som robil v centre, mal som na výber šesť kaviarní v rovnakej vzdialenosti. V Houstone sa dá dokonca vybrať si medzi dvoma kaviarňami, ktoré stoja proti sebe na každej strane ulice. „Výber“ však asi nie je správne slovo; rozdiel medzi jednotlivými kaviarňami je menší ako rozdiel medzi dvoma MacDonaldmi. To ale neznamená, že Starbucks nestojí za návštevu. Práve naopak: Starbucks je jedno z najlepších miest v Amerike kde sa dá posedieť a dať si kávu.
Dokazujú to milióny Američanov, ktorí každé ráno navštívia Starbucks, kúpia si kávu, zákusok a noviny. Popoludní sa vrátia a kúpia si ďalšiu kávu, tentoraz ochutenú, a ďalší zákusok, a otvoria si laptop aby využili WiFi spojenie, ktoré je v každej kaviarni. Za spojenie treba platiť (poskytuje ho T-Mobile), a preto často vidieť človeka so Starbucks kávou, ako pracuje na laptope v konkurenčnej kaviarni, ktorá ponúka Internet zadarmo.
Ráno, keď si zákazníci vyzdvihnú svoju kávu, či už priamo v obchode alebo cez príjazdové okienko, svoj životodarný nápoj vypijú priamo v aute na ceste do roboty. Takmer vždy keď pozriem do spätného zrkadla cestou do práce, vidím vodiča za mnou popíjať kávu. A v deviatich prípadoch z desiatich je to Starbucks káva. (Pre upresnenie, ja ráno nepijem Starbucks. Každé ráno si pomeliem kávové zrná a spravím si vlastnú, lepšiu kávu. Popoludní ma však nájdete piť Venti Latte – šesť decovú kávu s mliekom – a pracovať na laptope v miestnom Starbuckse.).
Vzhľadom na to koľko ľudí vidím piť kávu, prekvapuje ma, že Spojené Štáty nie sú medzi najväčšími konzumentmi kávy na svete. Na obyvateľa tu ročne pripadá 4,2 kg kávy. Pre porovnanie, priemerný Fín vypije ročne 11,4 kg kávy, Nemec 6,6 kg a Chorvát 5 kg. Američania sú na dvadsiatom štvrtom mieste v spotrebe kávy. Slováci moc nezaostávajú: sú na tridsiatom štvrtom mieste s 3,5 kg kávy na obyvateľa ročne.
Čo sa týka vypitých pohárov kávy ročne, Američania by dopadli ešte horšie, najmä vďaka Starbucksu. Ich káva je totiž ďaleko silnejšia ako čokoľvek čo som pil na Slovensku. A to nemám na mysli iba drobné smrťáky, ktoré treba do seba okamžite naliať predtým, ako sa roztopí pohárik; aj „normálne“ kávy v pollitrových papierových pohárikoch s plastikovým krytom sú dosť silné na to, aby prepálili dieru v žalúdku kávových panicov. Zlé jazyky tvrdia, že to Starbucks robí naschvál, aby sa jeho zákazníci stali závislými na jeho káve. Nebudem sa o tom hádať; hlavne že ma ich káva postaví na nohy lepšie ako Red Bull.
Zlé jazyky tvrdia aj iné veci o firme Starbucks. Napríklad že vykorisťuje pestovateľov kávy. Že exportuje americký kultúrny imperializmus do zahraničia. Že sa nechová dobre k svojim pracovníkom. A že predáva zlú kávu.
Starbucks vykorisťuje pestovateľov kávy ako každá iná firma ktorá kupuje kávu. Napriek jeho veľkosti, Starbucks kupuje iba 3% kávových zŕn vypestovaných každý rok. Nevykorisťuje ani svojich pracovníkov: Starbucks každý rok figuruje na zozname sto najlepších zamestnávateľov v Amerike. Prejavuje sa to aj v počte aplikantov. Napríklad minulý rok Starbucks otvoril 3000 nových pracovných miest, a dostal vyše jeden a pol milióna žiadostí o prácu. V priemere to prestavuje 5000 žiadostí na každé nové pracovné miesto. Zamestnanci sú spokojní, a prejavuje sa to aj v úrovni služieb. Vždy, keď vstúpim do kaviarne, pekne ma pozdravia, a v priebehu piatich minút mám svoju kávu. Predavači v dvoch miestnych kaviarňach ktoré navštevujem ma už poznajú, a ja ich. Sú tam aspoň dva roky a nechystajú sa odísť.
Starbucks ako symbol americkej kultúry je trochu iná téma. Uznávam, že niektoré výstrelky si firma vzala so sebou aj do zahraničia. Veď kto to kedy počul, aby kaviareň v Paríži nedovolila zákazníkom fajčiť... To však viac hovorí o kultúre Starbucksu, nie americkej kultúre. Starbucks vytvára vlastnú kultúru. Najskôr si zákazníci mohli kúpiť iba kávu a zákusky. Potom prišli noviny – Starbucks predáva The New York Times. Pred niekoľkými rokmi založil Starbucks vlastné hudobné vydavateľstvo, kde produkuje albumy s náročnejšou hudbou akú by ste našli v priemernom obchode. Interpreti ako Norah Jones a India Arie patria medzi najpopulárnejších medzi zákazníkmi Starbucksu. Prednedávnom Starbucks začal produkovať filmy. Prvý film, Akeelah and the Bee, stál menej ako 10 miliónov dolárov, a doteraz zarobil vyše 18 miliónov. Starbucks využil svoju veľkosť a počet kaviarní, a propagoval film na pohároch.
Starbucks už nie je iba o káve. Hoci káva je ešte stále zodpovedná za 85% firemných príjmov, Starbucks sa stal kultúrnou inštitúciou. Firma úspešne vytvorila kultúru, ktorá vyhovuje mladým profesionálom. Za menej ako päť dolárov denne si môžu prísť sadnúť do kaviarne, kúpiť si kávu, zákusok a noviny, počúvať ľahký jazz od Norah Jones a premýšľať kedy si ísť pozrieť Akeelah and the Bee. Tento oddych od hektickej práce sa nedá nájsť nikde inde v Atlante, a preto nečudo že väčšina mojich známych nazýva Starbucks cirkvou. Kávu našu každodennú daj nám dnes, a odpusť nám naše viny.
