V prípade takzvaných kandidátov tretích strán sa zrodilo len jedno veľké prekvapenie: s 97% okresov spočítaných, títo dosiahli kandidáti dokopy iba 1,28%, čo je oveľa horšie ako som očakával. Možno je to tým, že som zaujatý – nevidel som moc rozdiel medzi mladým, charizmatickým a menšinovým kandidátom so starým bielim spolukandidátom, a starým bielym kandidátom s mladou, charizmatickou a menšinovou spolukandidátkou. To je trochu zjednodušené, ale pravdou je že medzi oboma hlavnými kandidátmi som videl tak málo rozdielu, že som očakával oveľa lepšie výsledky pre alternatívy.
Najlepšie dopadol Ralph Nader, ktorý kandidoval ako nezávislý kandidát. Získal vyše pol percenta hlasov, alebo stotinu toho, čo získal Obama. Tak ako pred ôsmimi rokmi, Nader bol najaktívnejší z menšinových kandidátov; dokonca tvrdil že prekonal rekord na množstvo predvolebných mítingov. Bohužiaľ pre neho, Demokrati si ešte pamätajú porážku, ktorú im uštedril pred ôsmimi rokmi, a dali si pozor aby sa to nezopakovalo.
Bob Barr, kandidát Libertariánov, skončil štvrtý, s 0,4% hlasov. Ako obvykle, libertariánsky kandidát mal mizernú kampaň, kde sa spoliehal na členov strany, ktorí sa ako správni libertariáni starali viac o seba ako o neho. Barrov hlavný neúspech však leží v jeho minulosti. Ešte ako Kongresman za Republikánov bol Barr v popredí boja proti právam jednotlivcov, najmä proti právam homosexuálov a za zákaz interrupcií. Toto zapríčinilo rozkol v strane počas nominačného snemu, a malá časť libertariánov sa odtrhla a založila vlastnú stranu, Boston Tea Party. Jej kandidát, Charles Jay, skončil až pätnásty, s 2300 hlasmi z vyše 120 miliónov.
Na piatom mieste skončil Barrov najväčší protivník, kandidát Constitutional Party Chuck Baldwin. Získal takmer trikrát menej hlasov ako Barr, iba okolo 0,14%, napriek tomu že ho podporil najväčší obľúbenec libertariánov, Ron Paul. Za jeho zlý výsledok mohla najmä platforma jeho strany, ktorá odmietala potraty.
Cynthia McKinney, kandidátka za Stranu Zelených, skončila šiesta s 0,12% hlasov. McKinney sa smutne preslávila tým, že udrela policajta, ktorý od nej pýtal preukaz totožnosti predtým ako ju pustil do Kongresu. Vyšetrovanie vytiahlo na svetlo radu ďalších príkladov jej otázneho správania, a v ďalších voľbách v Georgii prehrala a odsťahovala sa do Kalifornie.
Ako siedmy skončil ďalší kandidát ktorý to pravdepodobne nemal v hlave celkom v poriadku, Alan Keyes. Najprv súťažil v Republikánskych primárkach, ale keď ho tam takmer všetci ignorovali tak si vymyslel konšpiračné teórie o tom ako ho nikto nemá rád, a rozhodol sa kandidovať ako nezávislý. Takmer 35 tisíc voličov ho malo rado.
Prvú osmičku uzatvára Ron Paul. Napriek jeho námietkam ho dali na kandidačnú listinu v dvoch štátoch, a inde za ho vpisovali do volebných listín. Získal takmer 20 000 hlasov.
Za Paulom nasledujú traja kandidáti, ktorí majú dokopy rovnako hlasov ako Paul. Všetci traja kandidovali za rôzne socialistické strany. Zaujímavosťou je, že jeden z kandidátov, Roger Calero, sa nenarodil v USA a nemohol by sa stať prezidentom. Z ostatných kandidátov sú zaujímaví ešte dvaja. Richard Duncan, nezávislý kandidát, získal 17 hlasov pred štyrmi rokmi. Teraz si prilepšil a skončil dvanásty, s 3 600 hlasmi. Zaujímavým spôsobom si vybral spolukandidáta: telefonoval voličom, ktorí boli zaregistrovaní ako nezávislí, a pýtal sa ich či by sa chceli stať viceprezidentom. Vyzerá to, že jeho stratégia fungovala... Na devätnástom mieste s niečo vyše 600 hlasmi skončil kandidát tretej najstaršej aktívnej strany v USA, Gene Admonson. Tento potulný kňaz kandidoval za Prohibition party, ktorej hlavný bod programu je zákaz výroby a konzumácie alkoholu. Táto strana bola zodpovedná za prohibíciu v minulom storočí.
Kandidáti tretích strán to majú čoraz ťažšie. Presvedčil sa o tom Bob Barr, keď sa nedostal na volebnú listinu v štátoch Connecticut a Louisiana. V Connecticute štátny volebný úrad stratil jeho petičné hárky so stovkami podpisov, a v zvyšku nenašiel dosť hlasov potrebných na zaradenie Barra na volebné hárky. Keď sa petičné hárky našli, súd rozhodol že by bolo moc nákladné vytlačiť nové hárky. V Louisiane sa Barr zaregistroval neskoro. Hoci poslal všetky formuláre načas, volebný úrad bol týždeň zatvorený kvôli hurikánu Gustav a prevzal Barrove dokumenty až deň po termíne. Aj tu sudca rozhodol, že Barr nemohol na volebné hárky. (Len pre zaujímavosť, Barr nie je sám čo sa registruje na poslednú chvíľu: Demokrati aj Republikáni sa registrovali po termíne v Texase, ale tu sudca rozhodol že sa ich kandidáti môžu na voľbách zúčastniť.) Ani tieto prekážky však neospravedlňujú to, že iba 1,28% Amerických voličov sa rozhodlo hlasovať za skutočnú alternatívu k existujúcemu monopolu dvoch, viac-menej totožných strán.
Kandidáti tretích strán si počínali o niečo lepšie v lokálnych voľbách. Hoci Demokrati získali väčšinu v Kongrese aj Senáte, ešte stále prebieha boj o 60%-nú väčšinu v Senáte, ktorá by znemožnila Republikánom blokovať legislatívne konanie. Tu v Georgii ešte stále prebieha boj medzi Republikánskym senátorom Saxbym Chamblissom a jeho vyzývateľom, Jimom Martinom. Ani jeden nezískal nadpolovičnú väčšinu, a tak sa bude musieť rozhodnúť v druhom kole volieb o mesiac. Za toto je zodpovedný najmä Allen Buckley, Libertarián, ktorý získal 3,4% hlasov. Chambliss tu nie je mimoriadne populárny; známy je najmä rozhovorom v televízii kde tento silný zástanca Desatora vo verejných budovách vedel vymenovať iba štyri z desiatich prikázaní. Bohužiaľ, Martin viedol mimoriadne hlúpu kampaň kde si vymýšľal také neskutočné nepravdy o Chamblissovi, že urazil veľa voličov. Teraz bude mať mesiac na to, aby si u nich polepšil.
Ešte lepšie dopadol Dean Barkley v Minnesote, kde tento nezávislý kandidát do Senátu získal 15% hlasov. Vďaka nemu sa tam musia hlasy zo zákona prepočítať, lebo Republikán Norm Coleman vyhral o menej ako tisíc hlasov pred jeho vyzývateľom, Demokratom Al Frankenom. Buckley a Barkley môžu byť zodpovední za aspoň trochu Republikánskej kontroly v Americkej legislatíve.
Okrem kandidátov sa rozhodovalo aj o návrhoch ústavných zákonov v rôznych štátoch. Najkontroveznejšie zákony sa týkali práv homosexuálov. Všetky tieto iniciatívy mali dve veci spoločné: týkali sa obmedzení práv, nie ich rozšírení, a všetky prešli. California, Florida a Arizona zakázali homosexuálne manželstvá, a Arkansas zakázal adopciu detí homosexuálnymi pármi. V Californii sa zvádzal mimoriadne ostrý boj za ponechanie práv párov rovnakého pohlavia sobášiť sa, ale ani finančná podpora filmových hviezd nestačila na hlboké vrecká Mormónskej cirkvi, ktorá túto iniciatívu financovala. Čo ma však naozaj prekvapilo bolo to, že čierni hlasovali oveľa viac proti homosexuálnym manželstvám ako bieli. Iróniu osudu je, že vo všetkých troch štátoch oponenti zákazu manželstiev používali zákaz medzirasových manželstiev ako príklad prečo by sa nemalo diskriminovať proti homosexuálom.
Všetky tieto volebné výsledky ukázali, že sa toho moc v USA nezmenilo. Američania ostávajú veľmi konzervatívni, a odmietajú akúkoľvek menej známu alternatívu. Aj preto nebudú mať kandidáti tretích strán ešte dlho šancu spraviť dieru do sveta. A hoci sa mení rasové zloženie obyvateľstva, čo tiež pomohlo Obamovi k víťazstvu, kultúra diskriminácie sa mení k horšiemu. Práve kvôli tomuto som presvedčený, že zvolenie Obamu bola najmä facka Bushovi, a nie začiatok skutočných zmien v Americkej politike.
