Je bezpredmetné kto k nám prišiel na návštevu. Čo je dôležité je to, že sa stretli dve skupiny ľudí, ktorí chceli vyjadriť svoje názory. Jedna skupina ľudí to mala pomerne jednoduché: protestovala proti niečomu. To je väčšinou ľahšie ako sa vyjadrovať v prospech niekoho – ľudia a médiá si všimnú ľudí, ktorí vyjadrujú svoj nesúhlas, oveľa skôr. Druhá skupina ľudí mala odlišný názor. Keďže však sa cítili že ich hlas nebol dobre počuť, rozhodli sa zmeniť taktiku: namiesto vyjadrovania súhlasu s návštevou začali protestovať proti protestu. Na to mali právo. Avšak len do chvíle, kým začali útočiť na členov prvej skupiny a okrádať ich.
Podľa Ústavy mali policajti zasiahnuť a zabezpečiť možnosť obom skupinám vyjadriť svoj názor bez toho aby jedna skupina ohrozila druhú. Namiesto toho zaútočili na jednu skupinu a zatkli jej členov. Ústava je pri tom jednoznačná:
Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
(Druhá hlava, tretí oddiel, článok 26 odseky 1 a 2)
Všimnime si, že Ústava nedáva ľuďom len právo na prejav, ale vyslovene zaručuje slobodu prejavu. Štátni služobníci, vrátane členov policajného zboru, sú preto povinní chrániť ľudí, ktorí sa snažia vyjadriť svoje názory slovom a písmom. Teda nie útočiť na nich, ale chrániť.
Samozrejme, nie všetok prejav je povolený. Ľudia by napríklad nemali vyjadrovať svoje názory na druhých päsťou alebo nožom. Ale o to sa Ústava tiež postarala:
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.(Druhá hlava, tretí oddiel, článok 26 odsek 4)
Ľudia, ktorých policajti zatkli, neohrozovali tých, čo s nimi nesúhlasili, ani nebránili ich slobodám. Snáď jediný argument, ktorý by mohli policajti použiť, je že porušovali verejný poriadok tým, že nemali k demonštrácii povolenie. Táto výhovorka však neobstojí. Ústava ďalej hovorí:
Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.Podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy.
(Druhá hlava, tretí oddiel, článok 28 odseky 1 a 2)
Na danom zhromaždení som nebol, ale zo všetkého čo som videl a vyčítal, zhromaždenie ľudí, ktorí boli zatknutí, bolo pokojné až do chvíle keď na nich druhá skupina ľudí zaútočila. A napriek tomu že prvá skupina nemala povolenie, Ústava výslovne nariaďuje, že povolenie netreba. (Len tak mimochodom, tá druhá skupina tiež nemala povolenie; to mal niekto iný – Prezidentský úrad.)
Je teda evidentné, že polícia hrubým spôsobom porušila Ústavu Slovenskej republiky. Poškodení – nielen tí, ktorých policajti pozatýkali, ale aj tí ktorých policajti neochránili – by mali mať právo obrátiť sa na Ústavný súd a žiadať odškodnenie od štátu. A hoci nie je jasné, či policajti porušili trestný zákon, zodpovední môžu stále byť potrestaní politicky. Štátni služobníci, ktorí nariadili policajtom porušiť Ústavu, by mali byť zbavení funkcie a zamestnania. Ak to ich nadriadení odmietnu spraviť, mali by byť tiež zobraní na zodpovednosť. Ešte dobre, že ich hlavý šéf, Minister Kaliňák, sľúbil, že ich potrestá.
Členovia vlády skladajú do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub:
"Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života."(Šiesta hlava, druhý oddiel, článok 112)