Poopravme ešte jednu vec: pán Cifo síce vládol, ale nebol hlavou štátu. Tou bol pán Vina Špagarovič, ktorý zastával úrad Starého Chuja. Hovorí sa, že božie mlyny melú pomaly, ale v tomto prípade spravil mlynár výnimku. Počas panovania prvého Starého Chuja to bol práve pán Vina, ktorý sa veľkou mierou podieľal a oklieštení právomocí úradu hlavy štátu. Klieštil a klieštil, a napokon sa sám stal smutnou, opustenou a oklieštenou figúrkou sediacou na tróne Starého Chuja.
Vráťme sa však k pánovi Cifovi. Ten sa stal skutočným vládcom krajiny vďaka vôli ľudu, ktorý ho zvolil. Pán Cifo bol totiž veľmi prešibaný. Pochopil, že bežný ľud má rád holé vety s krátkymi slovami. Jeho najväčší protivník, predošlý vládca Šimulák Nuridza, rád používal strašne zložité vety so slovami tak dlhými, že si niektorí (oprávnene) mysleli že si tie slová povymýšľal. Bežnému ľudu sa skutočne páčilo ako pán Cifo rozprával, a tak sa stalo že po voľbách a jednaniach o zostavení vlády sa stal pán Cifo premiérom.
Pán Cifo však mal jednu slabosť: myslel si, že vie všetko lepšie ako ktokoľvek iný. Priaznivci predchádzajúceho premiéra by povedali že pán Cifo „bol zaslepený fóbiou o svojej neomylnosti a trpel mecenášskym komplexom,“ ale bežný ľud takejto zložitej fráze s dlhými slovami nerozumel a ignoroval ju. Pán Cifo, ako každý iný človek presvedčený že je lepší ako jeho protivníci, tieto reči tiež ignoroval. Počas predvolebnej kampane kritizoval vládu a zastrájal sa čo všetko zmení.
Potom však prišiel osudný deň, a pána Cifa postihla katastrofa: zvolili ho. Byť vládcom je ťažké, ale pán Cifo bol presvedčený, že to zvládne. Nebol však pripravený na to, že predchádzajúca vláda, ktorú toľko kritizoval, bola tak dobrá, že po nej nebolo čo opravovať. Čo bolo horšie, pán Cifo si o sebe ešte stále myslel že bol bez chyby, a teda predošlá vláda musela niečo tak nesmierne pokaziť, že to vlastne opravila.
Pán Cifo si sadol a rozmýšľal čo spraviť. Po týždňoch rozmýšľania na to prišiel: krajina fungovala tak ako chcel aj bez jeho pomoci, a keďže on mal pôvodne iný program ako predchádzajúca vláda, pochopil že vládcovia pred ním pokazili svoj vlastný program. Cifo predstúpil pred kamery aby svetu oznámil svoj objav: za mesiac sedenia na zadku toho spravil pre svoju krajinu viac ako predošlá vláda za osem rokov. V tom okamihu sa však zahanbil, lebo si uvedomil že aj keď spravil tak veľa pre svoju krajinu, namiesto ničnerobenia mohol pomáhať iným krajinám. Vydal sa teda na púť po krajinách ktoré jeho predchodca a vládcovia iných krajín ignorovali. Všade kam prišiel sa situácia automaticky zlepšila, a on informoval o svojich úspechoch rôznymi deklaráciami o porozumení a zmluvami o budúcich rokovaniach.
Doma pán Cifo tiež nezaháľal. Škrelo ho, že tí múdrejší ľudia nedocenili jeho génius, a tak proti nim poštval svojich poskokov. Tí to najskôr skúšali propagandou. Napríklad hospodársky poskok Nahjátek vyhlasoval ako sme sa mali zle za jeho predchodcu. Keď to nepomohlo, začali sa Cifovi služobníci vyhrážať znárodňovaním a zákazom súkromných ziskov. Ani to nepomohlo. Pán Cifo si povedal že jeho protivníci sú nevyliečiteľne hlúpi, a aby neublížili sebe alebo iným, bolo by treba im vyčistiť ich hlásne trúby – noviny a televíziu.
Kým však mohol pán Cifo svoju kampaň proti špinavým novinárom dokončil, uvedomil si jednu veľmi smutnú vec. Po roku vládnutia skoro nič nespravil. Tie drobné kozmetické úpravy, ktoré presadil, nemali žiaden efekt na zlepšujúcu sa situáciu v krajine. V novodobej histórii krajiny tam nikdy nebol vládca, ktorý by spravil menej ako on za prvý rok svojho vládnutia. A napriek tomu ho priemerný ľud miloval viac ako ktoréhokoľvek iného premiéra. Pán Cifo vtedy pochopil, že nezáleží na tom čo spraví. Dôležité je iba čo povie, a ešte dôležitejšie je aby to povedal v holých vetách s krátkymi slovami. A tak sa rozhodol do konca života nič nerobiť, iba hovoriť akí sú všetci ostatní horší ako on.
