Priznám sa, že tých vecí ktoré som nevedel, alebo o ktorých som sa mýlil, bolo oveľa viac. Nečudo, veď nie som žiadny stratég, nebol som ďalej na východe ako vo Zvolene, a o Ruskú armádu som sa naposledy zaujímal na základnej škole keď som si doma skladal plastové modely celej sady lietadiel MiG, od 15-ky až po 25-ku. Moje strategické myslenie je limitované na hru Heroes of Might and Magic II, ktorá bude mať onedlho 30 rokov. Takže snáď nikoho neprekvapí keď som si myslel že Rusi do troch dní dobijú Kyiv, do dvoch týždňov ovládnu zvyšok Ukrajiny, a do pol roka tam bude vládnuť ich bábka a ruská armáda sa stiahne.
Samozrejme, dnes už všetci vieme že situácia bola veľmi odlišná. Rusi prekvapili svojou neschopnosťou, slabým vybavením svojej armády a absolútnou nepripravenosťou na akýkoľvek odpor. Zodpovedať prečo to tak je nechám na múdrejších a skúsenejších ľudí. Skôr by som sa sústredil na tri veci, ktoré táto vojna odhalila, o ktorých som nemal ani poňatia.
1. Mimo veľkých miest je Rusko ešte stále ponorené do cárskych čias
Keď ruská armáda ešte dobývala územia, v médiách sa objavili správy o rabovačkách. Podľa niektorých analýz si Rusi do mája, keď sa im ofenzíva rozsypala, poslali domov 58 ton nakradnutých vecí. Medzi pračkami, televízormi a mikrovlnkami sa objavil aj ďalší predmet: splachovacie záchody. Spravodajské portály si to všimli, a zistili že množstvo Ruských vojakov ani nevedelo ako tieto záchody fungujú. Jednoducho ich vytrhli, poslali domov a ich rodiny boli prekvapené že keď ich dali do kadibúdok, voda z nich nezačala zázračne vytekať. Médiám sa podarilo zistiť že niektorí Ruskí vojaci boli prekvapení aj z asfaltových ciest v Ukrajinských dedinách, prípadne z pouličného osvetlenia.
Vtedy som si uvedomil, že keď niečo vidím alebo čítam o Rusku, takmer vždy ide o niečo v Moskve, Petrohrade alebo v hŕstke ďalších väčších miest. Začal som teda občas pozerať Google Street View aj na východ od Uralu. Najprv som sa pozrel na mesto Yurga na Sibíri, kam vraj odišlo až 10% rabovaných predmetov (podľa hmotnosti). Toto mesto má veľkosť Žiliny. Keď som si ho pozeral, videl som že ani nie polovica ciest je vyasfaltovaných, domom chýba omietka, áut je tam málo, a aj tie sú staré, obchody vyzerajú ako skonvertované veľkosklady, a väčšina mesta vyzerá akási vyľudnená. Odtiaľ som za začal pozerať aj inde, po mestách a dedinách regiónu a neskôr celého Ruska. Videl som kvantá osád s drevenými domami a uličkami takými malými že by sa tam auto ani nezmestilo. Osady na hlavnej ceste mali aspoň tú vyasfaltovanú, hoci nie vždy. Inak bolo všade blato. To sú však len povrchné indikácie. Kombinácia článkov a fotiek na mapách spoločnosti Google a inde ma presvedčila, že okrem veľkých miest žijú Rusi mizerne, často pravdepodobne bez vedomia že štandard života inde vzrástol za posledných dvesto rokov oveľa viac ako im.
2. Kvantita má vlastnú kvalitu
Toto porekadlo ukazuje svoju pravdivosť v Ukrajinskej vojne. Po roku je jasné, že Ukrajinská armáda je oveľa lepšie zásobená, má modernejšiu techniku a hlavne prístup k západným spravodajským službám, ktoré je zásobujú informáciami o Ruských stratégiách takmer v reálnom čase. Napriek tomu sa Rusom podarilo zopár nečakaných víťazstiev, ako dobytie Azovstalu v Mariupole. Okrem toho sú ešte stále schopní držať sa na Ukrajine. Rusi toto dosahujú vďaka obrovským kvantitám vojakov, ktorých hádžu do boja, hoci vedia že väčšina z nich zahynie. Pripomína mi to vyhlásenie Írskej Republikánskej Armády po neúspešnom útoku na Margaret Thatcher v 1984: „Dnes sme neboli úspešní, ale pamätajte že nám stačí aby sme mali šťastie len raz. Vy musíte mať šťastie vždy.“
Píše sa, že nová ofenzíva prinesie ďalších 300 000 Ruských vojakov, a má sa spustiť nová mobilizácia. Už teraz mali vojaci, či už odvedenci alebo bývalí väzni, tak málo výstroje že si ju museli kupovať sami, aby im všetko skonfiškovali ich velitelia a poslali ich na front s takmer ničím. V najbližšej dobe sa nič nezmení, a ďalšie desiatky tisíc Rusov príde nezmyselne o život, len aby skúsili mať šťastie aspoň raz. To, že toľko Rusov sa so svojim osudom zmierilo (utekali prevažne tí z veľkých miest, nie z osád ktoré som si pozeral na mapách), iba zvýrazňuje beznádej života na Ruskom vidieku.
3. Panslávizmus je mŕtvy. Nech žije panslávizmus!
Keď sa v roku 1848 uskutočnil prvý kongres panslávismu v Prahe, pod vedením Palackého a Šafárika, delegáti boli proti-rakúski a proti-ruskí. Panslávizmus sa snažil o zjednotenie slovanských menšín v Rakúsku, s cieľom ich zrovnoprávnenia. Ale v žiadnom prípade nechceli mať nič dočinenia s Ruskom. Poľské proti-ruské povstanie z 1830 mali všetci ešte v živej pamäti, aj vďaka Samovi Chalupkovi a iným Čechom a Slovákom, ktorí bojovali na strane Poľska ako dobrovoľníci. (Mimochodom, aj tu je paralela medzi Ruskom z tohto obdobia a dnešným Ruskom: po Viedenskom kongrese v 1815, ktorý pridelil časť Poľska Rusku, začali Rusi okamžite porušovať svoje zmluvné záväzky a snažili sa zničiť poľskú národnú identitu.)
Bol to až Štúr o rok neskôr, ktorý nielen chcel panslávizmus na čele s Ruskom, ale chcel rusifikáciu Slovanov na území Rakúskej ríše a ich konverziu na pravoslávnu vieru. Po komunistických prevratoch v strednej a východnej Európe sa Rusi chytili tohto svetonázoru a s chuťou ho propagovali. Kolaboranti a tí mysľou slabší tento typ panslávizmu propagujú dodnes.
Invázia Ukrajiny však ukázala všetkým ako to Rusi naozaj myslia. Prvotná zámienka na inváziu bola ochrana rusky hovoriaceho obyvateľstva. Ale práve títo ľudia najviac trpeli mučenie, znásilňovanie a popravy zo strany Rusov. Odvtedy hlása ruská propaganda vyhladenie všetkých Ukrajincov ktorí sa odmietnu dať rusifikovať. Ironicky, historicky sú pritom Ukrajinci viac Ruskí a Slovanskí ako Rusi... Rok po začiatku vojny už musí byť všetkým jasné že idea panslávizmu pod vedením Ruska je mŕtva. To však neznamená že sa musíme vzdať myšlienky na užšiu spoluprácu medzi slovanskými národmi. Mali by sme sa však vrátiť k originálnemu konceptu a brániť svoju identitu ped svetovými veľmocami, ale aj pred Ruskom.
Naučil som sa toho oveľa viac z vojny na Ukrajine. Napríklad že ak článok začne slovami ako „Ruskí predstavitelia vyhlásili“, neoplatí sa mi viac čítať, lebo ich vyhlásenie bude mať menšiu výpovednú hodnotu ako použitý toaletný papier. Takisto už mám pomerne slušnú predstavu ktorý politik je kolaborant, kto je oportunista a kto je jednoducho hlúpy. Ale žiaden z týchto poznatkov ma neprekvapuje tak ako tie tri, ktoré som v mojom článku rozvinul. Svojim spôsobom to ukazuje na moju ignoranciu: možno som mal tieto veci chápať skôr. Ale o Rusko som sa nikdy moc nezaujímal, a snáď onedlho budem naňho môcť opäť zabudnúť.
