Nie, toto nie je sci-fi. Toto sa naozaj stalo, ale našťastie iba v najväčších vojnových manévroch v histórii. Bohužiaľ, ani štvrť bilióna dolárov, 13 500 vojakov na sedemnástich bojiskách, najnovšie počítačové simulácie a tri týždne nenaučili Pentagon nič. Namiesto toho aby sa poučili zo svojich chýb, americké vedenie spravilo z tohto cvičenia frašku.
Prvý raz som sa stretol s opisom manévrov pod názvom „Millenium Challenge 2002“ vo vynikajúcej knihe Blink od Malcoma Caldwella. Autor tu opisuje schopnosť ľudí vykonať správne rozhodnutia intuitívne, bez premýšľania. V prípade tohto vojenského cvičenia išlo presne o to. Na jednej strane stál Modrý Tím, spojenecké vojská. V súčasnosti je Pentagon presvedčený, že kvôli komplexným bojovým podmienkam v mestách a bez presne vymedzených frontov je potrebné, aby mali hlavní velitelia väčšie možnosti rozhodovať. Vojaci sú postupne tlačení rolí robotov, ktorí iba vykonávajú rozkazy. Namiesto toho aby im velitelia povedali čo treba dosiahnuť, im teraz prikazujú aj ako to spraviť.
(Osobne som sa stretol s týmto fenoménom v roku 2001, keď som pomáhal jednej začínajúcej firme dať do poriadku finančný plán, aby získali dôveru svojho najväčšieho zákazníka, americkej armády. Pentagonu predávali drobné GPS zariadenia, ktoré sa dali vložiť pod kožu vojakov, a okrem ich pozície, boli velitelia schopní monitorovať vojakovu teplotu a rýchlosť srdca. Či armáda túto technológiu nakoniec využila neviem, ale uvažovali nad tým. Ale späť k nášmu príbehu.)
Na druhej strane bol Saddám. Teda nie tak presne. Bol to Červený Tím, vedený Paul Van Riperom, generálom námornej pechoty vo výslužbe. Riper bol veterán z Vietnamu, kde sa preslávil svojim neortodoxným prístupom k veleniu. Často totiž vysielal svoje jednotky proti ďaleko väčším nepriateľským jednotkám, a nechal im voľnú ruku v spôsobe ako dosiahnuť víťazstvo. Bol presvedčený, že velitelia jednotiek v teréne mali oveľa lepší taktický prehľad, a úplne sa na nich spoľahol. Riper, ktorý je známy svojou expertízou vojenskej histórie, sa neskôr stal rektorom Univerzity Námornej Pechoty.
Hneď v prvý deň cvičenia sa mu podaril neuveriteľný kúsok: potopil šestnásť amerických vojnových lodí, vrátane jednej lietadlovej lode. Uvedomil si totiž, že mu Modrí presne povedali že má 24 hodín, a tak sa poponáhľal s útokom, namiesto toho, aby čakal na americké letecké útoky. Aby sa Modrí nedozvedeli čo chystá, na komunikovanie so svojimi silami namiesto telefónov použil kuriérov na motorkách, a signál k útoku bol zakódovaný vo večerných modlidbách. Na jeho povel sa stovky malých člnov, ktoré dovtedy neškodne prevážali pasažierov a tovar z jedného miesta na druhé v Perzskom zálive, zmenilo na samovražedné stroje a platformy pre krížové strely. Americké námorníctvo je pripravené na boj s protivníkom ktorý je za obzorom, a na takéto blízke útoky nebolo pripravené.
V centrále Modrých zavládlo ticho. Za niekoľko hodín sa im podarilo prehrať vojnu, ktorá stála dvestopäťdesiat miliárd dolárov. Riper spomína, že modrí velitelia dokola opakovali: „Toto by sa v skutočnosti nikdy nemohlo stať.“ Nakoniec sa armádne vedenie rozhodlo všetky vraky vyzdvihnúť a vojakov oživiť, a pokračovať akoby sa nič nestalo.
Riperovi to nevadilo. Na druhý deň úspešne zamedzil Američanom sa vylodiť, a armádne vedenie mu muselo prikázať odveliť svoje jednotky niekam inde, aby sa Modrí mohli vylodiť. Ani to však nepomohlo. Riper používal rovnakú stratégiu ako vo Vietname: svojim podriadeným jednoducho povedal čo treba urobiť a ako to spravili bolo na nich. Vďaka tomu bol schopný presúvať svoje armády aj dvakrát za deň, hoci namiesto modernej komunikačnej technológie používal kuriérov. Na rozdiel od neho, Modrí mali so svojim velením obrovské problémy. Pretože cieľom celého cvičenia bolo potvrdiť platnosť nového spôsobu velenia, Modrí sa snažili ako len mohli, ale bez úspechu. Všetky informácie boli pekne pozbierané, zaškatuľkované a rozanalyzované, len aby mohli velitelia spraviť to najlepšie rozhodnutie. Bohužiaľ, v čase rozhodnutia už žiadna z pôvodných informácií nebola pravdivá.
Do 29. Júla, päť dní po začiatku cvičenia, Modrí prehrávali jednu bitku za druhou. Hoci sa manévre začali s tým, že obe strany majú šancu vyhrať, Modrí začali meniť pravidlá. Hovorili Riperovi kde a kedy nesmie mať umiestnené protiletecké obrany. Nepomohlo. Prikázali mu používať satelitné komunikácie, aby ho mohli odpočúvať. Naďalej prehrávali. Nakoniec mu začali hovoriť kde smie, a kde nesmie mať rozmiestnené svoje jednotky, a ktoré zbrane nesmie používať. 29. Júla sa Pentagon prestal pretvarovať, a priamo odovzdal velenie Červeného tímu do rúk Modrých veliteľov. Riper na protest odišiel.
Pätnásteho Augusta spojenecké vojská vstúpili do hlavného mesta svojho nepriateľa a nastolili demokraciu. Ľud ich vítal so spevom a kvetmi. A podľa niektorých pozorovateľov vrátane Ripera, Pentagon untratil štvrť bilióna dolárov na nič. Namiesto toho aby sa poučilo so svojich chýb, americké velenie sa rozhodlo zmeniť správanie nepriateľa tak, aby mohli vyhrať. Našťastie pre nich, keď nakoniec zaútočili na Irak, iracká armáda sa správala podobne. Vo svojom pláne však mal Pentagon drobnú chybu: generáli boli presvedčení, že len čo chytia Saddáma, všetok odpor skončí, lebo ľudia nebudú mať za koho bojovať. Tak ako nemohli uveriť že fanatici sú schopní obetovať vlastné životy v samovražedných útokoch na americké lode, nepredpokladali že by ktokoľvek útočil na ich vojakov z presvedčenia a nie iba preto, že poslúchal rozkazy. Toto sa im v Iraku vypomstilo, ale neprekvapilo by ma, keby ich v Iráne čakal niekto ako Paul Van Riper, hlavne po tom, ako celému svetu oznámili že nevedia bojovať proti armádam s veľmi nízkou technologickou úrovňou a vysokou flexibilitou.
A Riper? Sem-tam ho počúvam na vlnách rádia NPR. Po Millenium Challenge sa stal ešte väčším kritikom armádneho velenia ako predtým, a veľmi málokedy súhlasí s nejakou armádnou akciou. Ja som len rád, že iba kritizuje, a nejde do nejakej cudzej krajiny prednášať ako porazil celú americkú armádu.
