Ceny benzínu
Snáď najväčšia zmena sa týkala cien benzínu. Minulú stredu tu ľudia spanikárili že nebude dosť benzínu, a vrhli sa na pumpy. Ráno bola ešte cena za galón okolo 2,50 dolára. O pol deviatej večer som tankoval za 3,90 dolára; nárast o 56% za dvanásť hodín. Trvalo mi však asi pol hodiny, kým som našiel pumpu s benzínom. Tie štyri pumpy čo mám v okolí boli vypredané, a väčšina otvorených púmp mala rady aspoň na pol hodiny. Nepomohlo samozrejme ani to, že Američania nie sú zvyknutí stáť v radách, a tak ich ani nenapadlo vytvoriť jeden rad; namiesto toho mali rady pre každú čerpaciu búdku. Samozrejme, to vyvolalo konflikty, keď sa ľudia začali predbiehať, a aspoň v jednom prípade sa vytiahli zbrane. Našťastie, nestrieľalo sa. Dnes ráno boli moje štyri najbližšie pumpy ešte stále vypredané.
Cestovanie
S cenami benzínu je nevyhnutne spojené cestovanie. Pondelok bol „Labor Day“, miestny sviatok práce a jeden z iba zopár voľných dní, ktoré si Američania užívajú. Tento deň tiež symbolizuje koniec leta a poslednú príležitosť ísť na výlet alebo za rodinou. Za posledných desať rokov odkedy som tu toto bol prvý raz čo som videl väčšinu ľudí sedieť doma. Jeden známy mal ísť na Floridu, ale bál sa že tam nenatankuje. Kamarátka mala ísť na týždeň do Chattanooga, Tennessee, mesta ktoré je iba dve hodiny autom odtiaľto, a radšej výlet zrušila. Po prvý raz odkedy bývam v mojej komunite som videl pri bazéne viac ako desať ľudí. V nedeľu boli dokonca všetky lehátka obsadené ľuďmi, ktorí by v inom prípade stanovali na horách alebo ležali na pláži.
Utečenci
Tí ktorí sa dostali do Atlanty nie sú utečencami v pravom zmysle slova. Sú to väčšinou ľudia, ktorí mali vlastné auto a dostali sa sem deň predtým ako Katrina odfúkla pobrežie Louisiany a Mississippi. Je medzi nimi veľa študentov alebo rodín s deťmi. Študenti a profesori Tulane University v New Orleans si už našli miesto na Georgia Tech, a nám bolo pripomenuté, že vtipy o hurikánoch a iných prírodných pohromách sú teraz nemiestne. Mladšie deti boli prijaté do tunajších základných a stredných škôl. A ich rodičia teraz nemajú problémy aspoň s pivom. Niekoľkokrát som bol svedkom ako, keď povedali že sú z New Orleans, im ostatní návštevníci baru, v ktorom sa práve nachádzali, zaplatili pivo.
Charita
Jedna vec, ktorú som tu ešte nevidel, je však organizovaná charita. V prípade teroristických útokov na World Trade Center tu aktivita prepukla okamžite. V tomto prípade sú však všetci akýsi apatickí. Namiesto príbehov ako ktosi zázračne prežil alebo zachránil niekoho iného čítam iba príbehy o mŕtvych, potenciálnych chorobách a skutočných lupičoch. Dnes som sa napríklad dočítal, že armáda zastrelila piatich až šiestich z desaťčlennej skupiny, ktorá na nich zaútočila. A zatiaľ čo sa toto odohráva, charita Pat Robertsona figuruje ako druhá najlepšia v zozname FEMA, federálnej organizácie na pomoc v krízach. Pat Robertson je ten istý človek čo nedávno vyzval na zavraždenie venezuelského prezidenta Huga Chaveza, a potom sa modlil za smrť aspoň jedného sudcu Najvyššieho Súdu, aby tam Bush mohol dosadiť niekoho kto by vyhlásil interrupcie za nezákonné. Koncom roku 2001 vyhlásil, že 9-11 teroristické útoky boli božím trestom za Americkú dekadenciu. A teraz ide podporovať rozvoj a obnovu snáď najdekadentnejšieho mesta v USA...
To je však iba vrchol ľadovca. Iba v prípade Georgia Tech mám na výber šesť charít, a každá je organizovaná študentmi, lebo oficiálne miesta sa ešte nezobudili. Zdá sa, že každý obchod, pumpa a križovatka má vlastnú charitu, a človek často nevie na čo presne prispieva, a či sa vôbec jeho peniaze dostanú tam, kam patria. Nie je to však iba problém Atlanty; napríklad PayPal sa zdá byť veľmi dôsledný v zatváraní charitatívnych účtov, ktoré sú automaticky podozrivé, lebo vo veľmi krátkom čase akumulujú veľké množstvo peňazí. Tak ako náš systém nebol pripravený proti hurikánom ako Katrina, nie je pripravený na to obrovské množstvo pomoci, ktorú bežní ľudia ponúkajú.
