V Auguste 1989 sa v meste Savannah v Georgii strhla bitka. Na parkovisku pred Burger Kingom ktosi udrel bezdomovca do tváre. Neďaleký ochrankár, policajt v civile ktorý si takto privyrábal, prišiel bezdomovcovi na pomoc. Dostal za to dve rany pištoľou – jednu do hrude a druhú do hlavy. O niekoľko dní si policajti prišli vyzdvihnúť Troya Davisa, ktorý sa im bez problémov vzdal. O dva roky neskôr bol Davis uznaný z vraždy policajta a odsúdený na trest smrti.
Nie všetky vraždy sú rovnaké. Po niektorých ani policajný pes neštekne. Vraždy policajtov, detí a pekných a mladých bielych žien sú však iné. Akonáhle sa o ne začnú zaujímať médiá, prokuratúra a polícia cítia nátlak aby čo najskôr úspešne prípad vyriešili. V takýchto prípadoch prokurátori môžu zamlčať dôkazy o nevine obvineného, policajti vytvárajú nátlak na svedkov a sudcovia odmietajú argumenty obhajoby, len aby bol niekto potrestaný. Preto sa netreba čudovať, že percento ľudí nespravodlivo odsúdených na smrť je vyššie ako percento iných odsúdených. Podľa Amnesty International, až 10% väzňov čakajúcich na popravu bolo oslobodených keď sa odvolali. Aj tak strávili v priemere deväť rokov čakajúc na smrť...
Davisov prípad nebol nikdy jednoznačný. Polícia nikdy nenašla vražednú zbraň, ani žiadne iné priame dôkazy. Jediné na čo sa mohli opierať boli vyhlásenia samotného Davisa a deviatich svedkov. Davis sa priznal, že sa v čase streľby nachádzal na danom parkovisku, ale nemal zbraň a po nikom nestrieľal. Pred súdom ho však svedkovia identifikovali. To, že si navzájom v detailoch odporovali a niekedy Davisa zle opísali (jeden napríklad tvrdil, že pravák Davis držal zbraň v ľavej ruke), už nikoho netrápilo.
Odkedy ho odsúdili, Davis márne podával odvolania. Odvolacie súdy potvrdzovali verdikt prvého súdu, prípadne nachádzali procesné dôvody prečo sa prípadom nezaoberať. Asi najväčšou prekážkou ktorej Davis čelil bol nový zákon, Zákon proti terorizmu a za efektívny trest smrti (Anti-Terrorism and Effective Death Penalty Act – AEDPA), ktorý Prezident Clinton podpísal v roku 1996. Tento zákon, ako už jeho názov naznačuje, bol určený na zefektívnenie popráv. Mal potlačiť možnosti odsúdených na trest smrti sa odvolať. Podľa zákona sa napríklad mohli väzni odvolať iba v prípade keď našli dôkazy o ich nevine, ktoré neboli predložené v minulých súdnych procesoch.
Davis takéto dôkazy nemal; jednoducho sa odvolával na bývalých svedkov. Svedkovia totiž spravili niečo nečakané. Siedmi z pôvodných deviatich uviedli, že klamali o Davisovej vine. Jedna žena obvinila prokurátora, že sa jej vyhrážal že ju posadí odsedieť si zvyšok podmienky ak nepotvrdí policajnú verziu vyšetrovania. Ďalší svedok mal v čase procesu šestnásť rokov, a neskôr potvrdil že bol pod psychologickým nátlakom zo strany polície. Tretí svedok, bezdomovec ktorý bol na začiatku konfliktu zbitý, povedal že ho mu policajti odmietli ošetrenie kým nevypovedal v Davisov neprospech. Štvrtý svedok bol v tom čase vo väzení, a povedal že sa mu Davis priznal. Neskôr svoju výpoveď zmenil a vyhlásil, že si všetko vymyslel aby mu odpustili časť trestu (tento spôsob navádzania svedkov je taký častý, že niektorý sudcovia už automaticky odmietajú svedecké výpovede spoluväzňov). Piaty svedok prehlásil, že mu policajti dali podpísať svedeckú výpoveď bez toho, aby si ju mohol prečítať.
Jeden z dvoch svedkov ktorí nezmenili svoju výpoveď je Sylvester Coles. Bol to práve on, kto ako prvý usvedčil Davisa. Po vražde išiel aj s právnikom na políciu, kde vypovedal v Davisov neprospech. Vtedy sa tiež priznal, že vlastnil pištoľ rovnakého kalibru aký mala vražedná zbraň, ale vyhodil ju niekoľko hodín pred vraždou. Polícia po tejto pištoli nepátrala.
Prípad sa však ďalej zamotáva. Niekoľko hodín pred vraždou niekto zranil iného človeka pištoľou rovnakého kalibru. Policajný expert potvrdil, že rovnaká zbraň bola použitá v oboch prípadoch. Traja svedkovia, ktorých však prokuratúra nepovolala k súdu, tvrdili že pri prvom incidente videli iba Colesa, a nie Davisa. Davis bol uznaný vinným aj za toto ublíženie na zdraví.
Keď Davis minul takmer všetky možnosti na odvolanie, začal žiadať o milosť. Jeho posledná žiadosť bola zamietnutá v dvanásteho Septembra. V tom čase pre jeho milosť žiadalo množstvo ľudí: od bývalého prezidenta Jimmyho Cartera po pápeža Benedikta XVI. Davisovou poslednou šancou bolo odvolanie sa na Najvyšší Súd, ktorý mal 29. Septembra rozhodnúť či si jeho prípad vypočuť. Georgia sa ho však napriek tomu päť dní predtým chystala popraviť. Dve hodiny pred plánovanou popravou jej však Najvyšší Súd nariadil popravu oddialiť, kým nerozhodne či prípad prijať.
Či je Davis vinný alebo nie vie iba on sám a prípadný skutočný vrah. V tomto prípade však nešlo iba o Davisovu nevinu, ale najmä o férový súdny proces a princíp viny bez akejkoľvek pochybnosti. Davis ani jedno nedostal: svedkovia boli počas prvého súdneho procesu pod nátlakom, a hoci neskôr svoje výpovede zmenili, odvolacie súdy považovali svedectvo dvoch ľudí, z toho jedného tiež podozrivého z vraždy, za dostatočné na potvrdenie rozsudku smrti. Vytvorili tým nebezpečný precedens, podľa ktorého môže byť ktokoľvek obžalovaný a odsúdený ak si prokurátor a policajti dokážu vynútiť niekoľko krivých svedectiev.
