Nikdy som nebol veľký športovec. Na základnej a strednej škole mi vždy kazila vysvedčenie dvojka alebo dokonca trojka z telesnej výchovy. Čo som však nerobil na telesnej, vynahradil som si po škole túlaním sa po Malých Karpatoch alebo bicyklovaním. Pomalý šport na dlhé trate mi išiel, a tak časom som si pridával na turistike. Beh bol pre mňa však veľmi akčný...
Všetko sa zmenilo keď som bol vylosovaný na desať-kilometrový beh v Atlante, Peachtree Road Race. Tento beh, ktorý je vždy naplánovaný na Deň Nezávislosti, sa považuje za najväčší svojho druhu na svete. Tento rok vyžrebovali šesťdesiat tisíc bežcov a chodcov. Hoci množstvo ľudí spraví tých desať kilometrov za dve až tri hodiny poklusom a chôdzou, ja som si dal za cieľ hodinu. Zrazu som mal na čo trénovať.
Začal som pomaly: desať a potom dvadsať minút na bežiacom páse, približne 7,5 minúty na kilometer. Postupom času som sa však zlepšoval, a koncom apríla som už zvládal päť kilometrov za štyridsať minút vonku, s miernym prevýšením. Trápil som sa však – po behu ma všetko bolelo, dva dni som musel odpočívať – a tak som musel prekonávať nechuť k tomuto tréningu.
Koncom mája však nastal zlom. Zobudil som sa s dobrou náladou, vonku slnko ešte nevyšlo, ale bolo príjemne. Išiel som si po prvý raz odbehnúť celý okruh na ktorom som trénoval: 7,7 kilometra. Z nejakého dôvodu som sa prestal sústrediť na mechaniku behu a dýchania. Nemyslel som ani na tie dva kopce, ktoré ma čakali, či koľko som mal ešte do konca. A začalo ma to náramne baviť. Čistý beh, rýchlosťou akú som chcel, a s hlavou nezaťaženou akýmikoľvek myšlienkami, bolo to najlepšie čo som v ten týždeň zažil. Napriek tomu že som bol po behu fyzicky unavený, mentálnej energie som mal na rozdávanie.
Odvtedy som sa na môj sobotňajší beh vždy tešil a pripravoval. Zmenil som si kvôli behu životosprávu a spánkový režim. Každý deň som si predstavoval ako pobežím – kde pridám, kde budem šetriť sily, aké budem mať asi medzičasy. A tak sa stalo, že v júni som už každý víkend bežal desať kilometrov.
Potom prišiel deň pretekov. Samozrejme, takú masu ľudí sa nedá poslať na štart naraz, a tak boli rozdelení do skupín podľa predošlých výsledkov. Prvá skupina vyštartovala o pol ôsmej – od nej sa očakávalo, že odbehnú celú trať za menej ako pol hodinu. Ja som bol v predposlednej skupine, kde bežali tí, ktorí nemali predošlé výsledky. Mali sme vyraziť o deviatej. Prví bežci už boli hodinu v cieli, a medzi nimi a nami boli desiatky tisíc ľudí na desaťkilometrovom úseku cesty. Atmosféra bola neskutočná, s tisíckami ľudí povzbudzujúcimi na oboch stranách, kapelami hrajúcimi na každom kilometri, požiarnymi hydrantmi, ktoré boli pustené aby oblievali bežcov v tento horúci deň a samozrejme samotnými bežcami, pre ktorých bol tento závod viac oslavou ich tréningu ako skutočným pretekom.
Skončil som štyridsať sekúnd nad hodinou. Svoj cieľ som síce minul, ale tak dobre ako na Peachtree Road Race som sa už dávno nebavil. Odvtedy som však neprestal behať. Postupne som si zvyšoval dĺžku behu, a dnes už pohodlne spravím 16 kilometrov a bez zastavenia alebo chôdze ale ešte bez takej istej pohody aj polmaratón. Nikdy nebudem patriť medzi najrýchlejších, a pravdepodobne ani medzi priemer. Ale robím, čo ma baví. Onedlho pobežím deväť kilometrov v Bratislave a na konci Októbra ma čaká môj prvý maratón v Dubline. Koniec môjho prvého preteku bol iba začiatkom; teraz sa už nezastavím.
