reklama

Môj prvý maratón

Tento rok, stovky tisíc ľudí bežalo alebo pobeží maratón, množstvo z nich po prvý raz. Bol som medzi nimi a prežil som. 31. Októbra som si odbehol môj prvý maratón v Dubline. Podaril sa mi jeden z dvoch hlavných cieľov – bežal som celú cestu; ani chvíľu som nespomalil na chôdzu. Bohužiaľ, druhý cieľ mi ušiel. Nepodarilo sa mi maratón dokončiť pod štyri a pol hodiny. To však dúfam príde nabudúce.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Ako som nedávno napísal , začal som behávať iba v marci tohto roku. To som sa pripravoval na 10-kilometrový závod v Atlante, ktorý som v poriadku zvládol začiatkom Júla. Vtedy som podľahol bežeckému ošiaľu: ľudia bežiaci so mnou, davy ktoré nás povzbudzovali a organizátori od štartu po cieľ pripravili takú atmosféru, že mesiace tréningu sa rozplynuli v minulosti a ja som ostal iba s čistou radosťou z behu. A tak, po mojom behu v Atlante, som hľadal ďalší dôvod na trénovanie.

Pôvodne bol môj cieľ bežať maratón v Atlante 30. Októbra. Bohužiaľ, musel som opustiť USA, a tak som hľadal náhradu. A zhodou okolností, Dublin mal maratón iba o deň neskôr, v čase keď som mal naplánované tam byť. Mal som teda tri mesiace ta trénovanie, oveľa menej ako všetky múdre knižky na túto tému odporúčajú. Mojim hlavným cieľom bolo však dobehnúť, a tak som si nad dĺžkou tréningu moc nelámal hlavu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mal som trochu náskok. Desať kilometrov už bola rutina. Takýto beh mi trvá približne hodinu a dá sa pekne zvládnuť pred raňajkami. Postupne som sa zlepšoval, a v Auguste som zabehol mojich prvých desať míľ (16km). Toto bola pre mňa obrovská mentálna bariéra. Hodinka behu je ešte v poriadku, ale ťapkať nohami hodinu a trištvrte sa mi zdalo nesmierne dlhé. Od Septembra sa však táto vzdialenosť stala pre mňa normálnou cez víkendy. V Októbri prišli skúšky v Dubline. Tri týždne pred závodom som po prvý raz odbehol polmaratón a o týždeň neskôr 15 míľ (24km). To bola moja najdlhšia vzdialenosť, a posledný víkend pred maratónom som si dal iba oddychovú polovičnú vzdialenosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ten, kto bol v Dubline, si určite všimol pomerne úzke a nerovné ulice. 14 000 bežcov sa na ne ledva zmestilo. Na štarte bolo pod mrakom, ale pomerne teplo. Tisícky ľudí sa snažili nájsť pozície podľa toho, ako rýchlo chceli dobehnúť. Ja som bol v chlieviku pre ľudí s časom 4:30. Kúsok po desiatej sme odštartovali, a ja som naštartoval hodinky keď som prekročil štartovú čiaru. V dnešnej dobe veľa pretekárov používa hodinky s GPS čipom, ktorý im pomáha udržovať si stanovené tempo. Mojim cieľom bolo bežať míľu za desať a pol minúty, a ku koncu možno pridať ak by som mal dosť síl.

Desiaty kilometer. Ja som ten škaredý v bielej šiltovke.

Už od začiatku sa mi nedarilo udržiavať toto tempo. Vybehol som zo štartu s horúčkou a kašľom, a pľúca mi moc nestíhali. Okrem toho tá masa ľudí okolo mňa ma trochu spomaľovala. Prispôsobil som sa – nechcel som, aby ma videli všetkých predbiehať, len aby ma našli o niekoľko kilometrov na strane cesty s kŕčmi v nohách. Prvých desať kilometrov som teda zvládol trochu pomalšie ako som čakal, za hodinu a šesť minút. Nerobil som si však z toho ťažkú hlavu. Hoci začalo mrholiť, bežalo sa mi veľmi dobre a necítil som žiadnu únavu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po deväťdesiatich minútach prišli prvé pochybnosti. Práve som bežal do kopca a začal som cítiť stehná, keď som si uvedomil že budem bežať ešte dvakrát tak dlho ako som dovtedy odbehol. Ešte stále som si veril, že pretek dokončím v stanovenom čase... Potom prišla desiata míľa, a ja som trochu pookrial. Okrem vody začali organizátori rozdávať športové nápoje s vysokým obsahom glukózy. Podľa predošlých behov som vedel, že ma maratón bude stáť okolo 5000 kalórií. Moje telo je schopné si udržať maximálne 2000 kalórií glukózy, základného paliva na dlhé behy, a jej konzumácia počas závodu bola teda veľmi vítaná. Každých sedem míľ som už konzumoval balíček s energetickým koncentrátom, ale vedel som že mi to nebude stačiť. Tieto športové nápoje mi nesmierne pomohli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cieľová rovinka. Niečo ma muselo bolieť, lebo podľa prenosu som poriadne kríval.

Pätnásť míľ. Najdlhšie, čo som kedy zabehol. Už som vzdal môj cieľ bežať míľu za 10:30; bol som tesne nad jedenásť minút. Behanie už bolo ťažšie, moje kroky sa skracovali. Psychicky som na tom bol však pomerne dobre. Čítal som, ako sa ľudia mentálne zrútia počas maratónu, ale mne to zatiaľ nehrozilo. Vedel so, že do cieľa bolo už „iba“ 11,2 míle, a to bola vzdialenosť ktorú som predtým už zvládol. Po ostrom ale krátkom kopci nasledovala dlhá, rovná a mierne sa zvažujúca trať, a ja som sa cítil že zbytok už pohodlne zvládnem.

Na dvadsiatej míli má prísť zlom. Mnohí bežci pri tejto vzdialenosti narazia do steny, keď už prestanú vládať. Ja som medzi nimi nebol. Spomaľoval som na okolo 11:30 za míľu, ale necítil som sa vyčerpaný. Teda neviem, či som sa cítil vyčerpaný alebo nie. Posledných 6,2 míle si totiž moc nepamätám. Dostal som klapky na oči. Videl som asfalt možno päť metrov pred sebou, no inak nič. Svet okolo mňa takmer prestal existovať. Začalo prudko pršať a fúkať, no mňa trápilo iba premočené oblečenie, ktoré zrazu vážilo o tonu viac. Prvých pár kilometrov som sa snažil obiehať kaluže, potom ani to. Ťap, ťap, ťap. Nádych, nádych, prudký výdych, nič. Nič iné ako jedna noha pred druhú a dýchanie, ktoré som si tak natrénoval že sa stalo reflexným, neexistovalo.

Mapa maratónu.

Posledná otočka pred cieľom, a ja počujem povzbudzovanie fanúšikov, niekde z diaľky. Pol kilometra, dvesto metrov, sto, päťdesiat a konečne cieľ. Jeden z najkrajších okamihov môjho života. Ešte mám dostatok vedomia aby som si vypol stopky. Potom sa už cítim o tonu ľahší, a chôdza mi pripadá ako lahodný odpočinok. Niekto mi na krk vešia medailu, a o kúsok ďalej si beriem tašku so sponzorskými darmi. Prehrabávam sa v nej kým nenájdem čokoládu, ktorú okamžite schrúmem. Teraz, keď sa pomaly spamätávam, si uvedomujem ako moc prší a aká je zima. Domov to mám ešte pol hodinu pešo, ale zvládam do. Veď čo je pol hodia chôdze proti 4:53:35, ktoré som strávil behom...

Doma som vypil proteínový nápoj, ktorý mi pomohol zotaviť svaly. Dal som si horúcu sprchu a skúsil som si ľahnúť. Čokoľvek sa dotýkalo postele bolelo, a dlho som nedokázal zaspať. Maratón však mal aj dlhodobejšie dôsledky. Beh, a hlavne počasie, mi nepomohlo s prechladnutím, a skončil som na antibiotikách a steroidoch. Dva týždne po maratóne zvládam iba rýchlu chôdzu. Ale stálo to za to. A nabudúce, v Bratislave 1. Apríla 2012, zabehnem mojich vysnívaných 4:30.

Jozef Purdeš

Jozef Purdeš

Bloger 
  • Počet článkov:  166
  •  | 
  • Páči sa:  226x

Keď som bol mladší, mal som názor na všetko. Čím viac som však toho zažil a videl, tým menej hovorím a viac počúvam. Bojím sa, že onedlho načisot onemiem... Zoznam autorových rubrík:  BiznisHyde parkZelený ostrovAmeeerikaTechnofóbiaĽudiaObrázkyHry a hračkyLen takSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu