Čas beží. Nezdá sa mi to tak dávno čo som na blogoch SME písal o mojich „okrúhlych“ tridsiatych druhých narodeninách, a zrazu som oslávil päťdesiatku. Tak som si povedal že namiesto politiky, ekonomiky, či cestovania sa trochu zamyslím nad svojim životom. A začnem mojou obľúbenou osobnou témou, behaním...
K behu som sa dostal pomerne neskoro. Na škole som bol mimoriadne lenivý. Dokonca si myslím, že som boj jediný v histórii môjho gymnázia kto dostal z telesnej výchovy trojku. Často som sám chodieval na túry v Malých Karpatoch, časom som na naučil aj bicyklovať a lyžovať, ale k športu som nemal žiaden vzťah. A tak sa raz stalo, keď som už mal 34, že som si kúpil múdru váhu, a tá mi namerala fyzický vek 64 rokov. Povedal som si že so sebou musím niečo spraviť, tak som si natiahol tenisky a začal behávať.
Posuňme sa do prítomnosti. Mám 50, a tá istá váha mi dnes ráno namerala fyzický vek 30 rokov. Podľa toho čo cez víkend zjem, a ako mi vytrávi, tento vek za kolíše medzi 29 a 31. (Pre tých čo mi budú hovoriť že váha sa asi časom pokazila: Minulý rok som išiel do športového laboratória, kde mi namerali metabolický vek 34 rokov, tak som približne v rovnakom pásme.) Bez nadsádzky môžem povedať že za moje omladnutie vďačím v najväčšej miere behu.
Som však zdravší vďaka behu? Možno, tak trochu. Ale hlavne som zdravší lebo chcem behať. Je v tom rozdiel, ktorý hneď vysvetlím.
Za posledných 16 rokov som prešiel rôznymi štádiami bežeckej mentality. Išiel som sa ubiť za nové osobné rekordy. Mal som najnovšiu technológiu na nohách, na očiach a na zápästí, všetko som si meral a robil tabuľky a grafy. Hlásil som sa na bežecký závod každý mesiac. Šomral som na pomalších bežcov ktorí boli na štarte predo mnou a blokovali ma. Hoci som sa stále zlepšoval, nikdy som nebol medzi elitou, ani len silným amatérom. Ani teraz nie som najrýchlejší. Nezabehnem 5 km pod dvadsať minút, ani maratón pod tri a pol hodiny. Dokonca aj vo vekovom hodnotení (age grade) som iba niekde na úrovni 70%. Ale v jednom som jedným z veľmi mála bežcov: Už vyše šesť rokov denne behávam. V čase písania tohto článku som bežal približne 2250 dní za sebou bez toho, aby som vynechal čo len jediný deň. Odkedy som začal s dennými behmi, ročne nabehám vyše 3000 km, a aj tento rok som už za polovicou tejto vzdialenosti.
Keď toto niekomu poviem, ich prvá reakcia je väčšinou niečo na spôsob že som hlupák, ktorý sa chce dokaličiť. A práve preto som taký zdravý. Celý môj život sa točí okolo toho, aby som na druhý deň mohol bežať a nezraniť sa. Dávam si pozor aby som sa dobre vyspal. Pozerám čo jem. Pijem veľa vody, a skoro úplne som vyhodil alkohol z môjho života. Denne okrem behu trochu cvičím. Prvých niekoľko mesiacov som si na všetky tieto veci dával pozor; teraz mi môj životný štýl a každodenný beh príde tak prirodzený, že o nich moc ani neuvažujem. Iba keď si chcem dať večer pohár vína a uvedomím si že nasledujúci deň mám na pláne 25 km…
A čo z toho mám? Beh pre radosť. Keď behávam na trasách ktoré dobre poznám, takmer pri tom meditujem. Keď behávam na nových miestach, pozorujem okolie. Občas ešte závodím, ale hlavne na nových miestach. Namiesto maratónskych masoviek vo veľkých mestách som bežal maratón v národnom parku Connemara v Írsku. A okrem takýchto nových zážitkov nemyslím na nič iné. Jedna noha pred druhú, na pol hodinu, hodinu, či dve a viac. Raz do týždňa drina kde robím intervaly, a na ruku si musím robiť čiarky lebo môj mozog je tak vygumovaný že si nepamätám či som zabehol deväť osemstoviek alebo už desať. Nemyslím na nič.
Čo ale keď nebežím? V podvedomí mám vždy beh. Aj teraz keď píšem tento článok popíjam zriedený džús so štipkou soli, aby som sa osviežil po mojom poslednom behu. Keď dopíšem, budem chvíľu cvičiť. Predstavte si 50-ročného chlapa so šedinami (na brade; vlasy už nemám) ako podrepuje, robí brušáky a mostíky, a všelijak inak sa krúti na zemi. V piatok si dám môj jediný týždenný drink, a po tom pôjdem spať na 8 hodín, aby som ráno mohol ísť bežať. Teraz, ako to píšem, uvedomujem si všetky tieto detaily, ale tento životný štýl je vo mne už tak zakorenený, že si to väčšinou ani nevšimnem.
Behanie nemusí byť iba o bolesti. Alebo krvi a pote. O nových rekordoch alebo lajkoch na Strave. Dokonca nemusí byť ani o radosti, hoci mne behanie radosť prináša. Behanie môže byť aj o zvyku. Človek môže pravidelne behávať, hoci aj denne, keď nechá ego doma a beží iba toľko čo mu telo dovolí. Potom sa môže sústrediť na to, aby mu telo dovolilo vybehnúť von aj ďalší deň. Behy sa stanú súčasťou dňa, rovnako ako ranná káva alebo večerné správy. Človek prestane myslieť počas behov, ale keď nebude bežať, v kútiku mozgu bude vždy myslieť na zajtrajší či pozajtrajší beh, a ako si pomôcť aby si v budúcnosti neublížil. Tento človek som ja.
(Poznámka pod pomyslenou čiarou: Sú aj iné športy pre ktoré platí to isté ako o behu. Ale beh je snáď najprístupnejší šport, možno okrem kalisteniky. Okrem toho je beh šport kde netreba súťažiť proti iným. Je pomerne nenáročné začať bežať, a takmer každý s trochou rozumu môže behávať bez zranenia. Preto som si tento šport vybral, a preto ho ľuďom odporúčam.)
