Najskôr to jednoduché: štatistiky. Behávam každý deň od 29. apríla 2020. Počas mojich tisíc dní som prebehol vyše 9100 kilometrov. Trvalo mi to dokopy 35 dní a 8 hodín a nejaké drobné, a tak moja priemerná rýchlosť bola 10,8 km/h (5:35/km v bežeckých jednotkách). Behávam v topánkach ktoré pomerne dlho vydržia, ale väčšinou na asfalte, a tam som vychodil 12 párov tenisiek. Počas tohto obdobia som zhodil 10 kíl a prelomil všetky osobné rekordy na všetky vzdialenosti v ktorých som závodil, od 5 km po pol maratón. Myslím, že hravo prekonám aj môj najlepší čas z maratónu, keď sa konečne na nejaký opäť prihlásim.
Čísla však nie sú všetko. So svojou tvrdohlavosťou by snáď každý bežal nové osobné rekordy. Ani tie nie sú až také impresívne. Poznám ľudí v mojom veku ktorí behávajú oveľa menej, ale aj tak by ma nechali v prachu. Ja behávam hlavne pre radosť, pokoj duše a aby som vypadol z hektického kolobehu práce a spoločnosti. Ale nikdy by som si nemyslel že budem behať každý deň takmer tri roky...
Všetko to začalo Covidom. Už predtým som behával. Dva až trikrát cez týždeň, a dlhší beh cez víkend. Mal som za sebou desať maratónov, ale keď prišli deti, nebol čas na tréningové programy na také dlhé behy. Potom nám vo februári 2020 zavreli kanceláriu a dali nás robiť z domu. Dodržovať tri až štyri behy týždenne bolo zrazu ľahšie, lebo som ušetril množstvo času tým, že som nemusel brať električku do roboty. Postupne som si však začal všímať, že sa občas nedokážem tak dobre sústrediť, a dokonca sa ľahšie nahnevám na mojich neschopných kolegov. Vtedy som si uvedomil že mi tá električka chýbala. Kým som dochádzal do roboty, hneď ráno som mal dokopy asi pol hodiny chôdze z domu na zastávku, a potom zo zastávky do kancelárie. To isté večer. A mne tá prechádzka začala chýbať.
Spočiatku som preto okolo obeda išiel na malú zdravotnú prechádzku. A potom som si zrazu povedal, prečo by som nemohol mať namiesto toho krátky poklus. Tak začal môj experiment s dennými behmi. Moje dlhšie behy ostali tak ako predtým, ale medzi nimi som klusal najskôr dva kilometre, potom tri, potom ešte ďalej, až som sa ustálil na niečo vyše piatich kilometroch, čo mi trvá slabú polhodinku. Našiel som si rytmus, ktorý mi vyhovuje, a vďaka ktorému predchádzam zraneniam zo zaťaženia. Každý druhý deň iba klusám svojich tridsať minút. Občas sa musím nútiť aby som spomalil, lebo mi ide o vystretie si nôh, a nie extra záťaž. Zbytok týždňa behávam buď 12 km aerobickým tempom cez týždeň alebo 22-25 km trochu pomalšie cez víkend. (Aerobické tempo sa určuje podľa tepu srdca. Je to tempo o niečo pomalšie ako to, pri ktorom sa tvorí kyselina mliečna ktorá má na svedomí svalovinu.) Neskôr som do tohto mixu pridal aj jeden beh s vysokou záťažou.
Odkedy takto behávam, jediné chronické zranenie čo som mal bol slabý výron na nárte, keď som si asi týždeň uväzoval šnúrky príliš tuho. Mal som zopár pádov, ale okrem jedného (kde som si nalomil rebro a nemohol som mesiac a pol do fitka) to boli len odreniny, a s nimi sa dalo ľahko behať. Najväčšie problémy som mal keď syn doniesol zo škôlky črevnú chrípku a keď som dostal Covid. Ale z 1007 behov som mal iba šesť pod dva kilometre.
Moji priatelia ma obdivujú akú mám sebadisciplínu. Ja si myslím o sebe pravý opak. Je pravda, že prvý mesiac bol ťažký. Prvý týždeň ubehol, a potom som si začal hovoriť: „Čo tak to potiahnuť do desiatich dní. Čo tak dva týždne. Vydržím celý mesiac?“ Potom prišli ďalšie méty: 50 dní, potom 100. Občas sa mi naozaj nechcelo obliecť sa, a to som mal ešte šťastie že bolo leto a netrvalo mi desať minút si na seba dať tri vrstvy oblečenia. Ale zhruba po sto dňoch tlak na mňa akosi ustal. Behanie sa postupne stávalo súčasťou môjho dňa. Bolo to niečo úplne prirodzené. Dokonca keď sa blížil večer a ja som ešte nebehal, stával som sa čím ďalej tým viac nervózny, a jednoducho som musel von či bola tma, lejak, vietor alebo všetko dokopy. Myslím, že som sa stal závislým na behaní, a aby som prelomil moje denné behanie potreboval by som oveľa viac sebakontroly. Bavil som sa s inými bežcami, a toto je pomerne typické. Moje jediné šťastie je, že mám veľmi tolerantnú manželku, ktorá sa zmierila s tým že každý deň behám, a nenúti ma cítiť za to vinu.
Behanie nie je pre každého. Je veľa iných športov, ktoré ja nemusím mať rád, rovnako ako iní neradi behajú. Ale hoci obdivujem ľudí ktorí sú schopní dosahovať dlhodobé výsledky v športe ktorý majú radi, už to nevnímam ako niečo nedosiahnuteľné. Pre normálneho človeka môže byť šport oddychová aktivita ako každá iná. Kým to človek nepreháňa, každý by mal byť schopný športovať tak ako chce, hoci aj každý deň. Na strednej škole som mal trojku z telocviku a keď som mal 33 rokov, lekár mi vyhodnotil fyzický vek na 62 rokov. Teraz keď mám 46, lekár vypočítal môj fyzický vek na 37. Ak som to ja zvládol, naozaj skoro každý to musí dokázať aspoň tak dobre. Všetko čo na to treba je nájsť to, čo človeka baví, robiť to s rozumom a mať podporu svojho okolia.
