Vyrástol som na sídlisku na úpätí Malých Karpát v osemdesiatych rokoch. Na základnú školu som začal chodiť v osemdesiatom druhom, takže detstvo som prežil ešte v čase keď sme nemali počítačové hry, dvadsať televíznych programov a vrtuľníky na diaľkové ovládanie. Namiesto hračiek sme po sebe strieľali prstami, šermovali sme s vetvami a skákali sme cez gumy kúpené v predajni odevov. Ako tak sedím a spomínam, uvedomujem si, že moje spomienky sú značne prikrášlené. Nepatril som medzi najšikovnejších – ale čo si namýšľam; bol som najväčšie nemehlo – a tak som väčšinou prehral. Ale to mi nebránilo aby som sa hral, prípadne pozeral na iných.
Po škole, predtým ako sme sa rozišli domov, nás väčšinou bolo dosť na opac opac. Toto nebola obyčajná skrývačka. Človek, ktorý hľadal ostatných ich musel nielen nájsť, ale aj dobehnúť k opacu, väčšinou pouličnej lampe, pred ostatnými a „vyopacovať“ nájdenú osobu. „Opac opac Mišo!“ zakričal Fero, a Mišo bol von z hry. Našťastie, Mišo mal kamaráta Ďura, ktorý predbehol Fera k opacu. Vtedy mohol Miša zachrániť. Novým hľadačom sa tak stal až ten vyopacovaný, ktorého nikto nezachránil. Pre nás pomalších to bohužiaľ často znamenalo, že sme hľadali aj dve či tri hodiny, lebo všetci sa navzájom zachránili.
Keď nebolo dosť detí na opac, hrali sme „Lyžičky, vidličky, nože.“ Jeden človek sa otočil chrbtom k ostatným a zakričal, „lyžičky, vidličky, nože.“ Potom sa rýchlo obrátil. Ostatní sa k nemu museli priblížiť, ale tak, aby ich ten prvý chlapec neprichytil keď sa hýbu. Ak ich prichytil, museli sa vrátiť na začiatok. Možno si spomeniete, že ste hrali túto hru, ale namiesto lyžičiek ste kričali „cukor, káva, čaj, rum, bum!“ Takto sme aj my začínali, ale lyžičky mali jednu výhodu. Občas sa totiž dalo zakričať „Príbor!“ čo spôsobilo, že sa človek obrátil oveľa rýchlejšie a poslal všetkých dozadu, okrem toho jedného, kto vždy spravil iba pol kroka.
Potom, čo sme prišli domov a spravili si domáce úlohy (alebo aj nie), išli sme opäť von. Keď nás nebolo dosť, išli sme na pieskovisko, plné ostrých predmetov: polámané hrdzavé húpačky a betónové múriky však pre nás boli rovnako bezpečné ako umelohmotné, okrúhle preliezačky pre dnešné deti. Sem-tam sme si odreli koleno, čo podaktorí z nás hrdinsky ignorovali a ja som okamžite s plačom utekal domov. Jeden chlapec mal škrečka, ktorého niekedy priniesol na pieskovisko. To sme potom všetci preňho stavali tunely a mostíky. Doteraz som však nezistil, ako sa nám podarilo omokriť dosť piesku na to, aby držal pokope a nám tie mostíky nespadli...
Keď nás bolo dosť, hrávali sme medzi panelákmi futbal. Väčšinou som stál v bránke, medzi dvoma mladými borovicami. Tam som totiž spôsobil najmenšie škody pre moje mužstvo. Po čase sme úplne vychodili trávnik medzi tými dvoma borovicami, a tým vytvorili ideálne ihrisko pre guľky. Povrch bol rovný, hlinený a poriadne ušľapaný. Vyhĺbili sme jamku, priniesli vrecko s guličkami, a už sme ich štrngali. Začínali sme klasicky, s rôznofarebnými hlinenými guličkami. Neskôr však začali predávať také sklenené: priehľadné, vo vnútri niečo ako farebná vrtuľka. Ani to nám však nestačilo. Tí starší a odvážnejší chodili na bicykli k fabrike Technického Skla, a odtiaľ kdesi brali také veľké, zelené sklenené guľky. Spočiatku ich mali iba tí najlepší, ale neskôr ich bolo toľko, že sa dali nájsť kdekoľvek pohodené.
Keď sa začalo stmievať a niektoré deti už museli domov, zbytok sa presunul ku vchodom do panelákov. Tam sme sa hrávali dve hry: gumu a škôlku. Guma sa hrala s gumou do teplákov, ktorá sa predávala na metre. Tri metre boli väčšinou viac než dosť. Konce gumy sme zviazali, aby vytvorila jeden veľký kruh a potom sme ju napli medzi nohy dvoch ľudí, ktorí stáli oproti sebe. Tretia osoba potom cez gumu skákala. Zo začiatku to skákanie nebolo zložité. Človek skočil pravou nohou do gumy, potom ľavou, potom pravou von a nakoniec ľavou. Potom sa skákalo s oboma nohami na oboch stranách gumy, oboma nohami naraz do gumy, a zase von. Neskôr sme však začali vymýšľať oveľa zložitejšie zostavy: skákanie na gumu, skákanie tak aby sme prekrížili gumu, a úplne nakoniec skákanie cez úzku a širokú gumu, podľa toho koľko deti, ktoré držali gumu, roztiahli nohy.
Škôlka bola tiež o skákaní, ale tentoraz cez políčka, ktoré sme nakreslili na chodníku. Často sme nemali kriedu, ale kus tehly postačil na kreslenie. Hoci to skákanie nebolo zložité – jedna noha, jedna noha, jedna noha, dve nohy, jedna noha, dve nohy, jedna noha, dve nohy, obrátka a späť – škôlka chcela trochu cviku. Do každého políčka sme totiž najskôr museli hodiť kamienok, ktorý sme cestou zdvihli. Každý sme mali iba jeden kamienok, a najskôr musel ísť do jednotky, potom do dvojky, a tak ďalej, až kým sa človek netrafil. Potom nastúpil ďalší v poradí. Ja som sa väčšinou dostal po päťku alebo šestku keď prvý človek dokončil desiatku a späť.
Počas hrania zapadlo slnko a naši rodičia začali chodiť na balkón a kričať na nás aby sme sa prišli navečerať. Išli sme domov, umyli si ruky, navečerali sa a okolo ôsmej alebo pol deviatej sme už boli v posteli a upadali do spánku. Nie každý deň bol takto idylický, ale vždy som skončil rovnako dobre: uťahaný ako kôň, a pripravený pozerať na vnútornú stranu viečok nasledovných desať hodín.
