Presvedčený pravicový liberál s úctou k životnému prostrediu. Som predseda OZ Hnutie Ganymedes. Podporovateľ aktuálnej slovenskej opozície za West Midlands(Birmingham) v United Kingdom. Aby som sa mal kam vrátiť. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Viem, že zostavovať vládu mesiac pred voľbami je niečo ako chystať príbory a taniere, zatiaľ čo zajac si ešte behá po lúke. Keďže však na Slovensku ešte nikdy nebolo možné zostaviť vládu bez koaličných partnerov, nie je to až tak od veci úvaha. Ľudia sú už totiž zvyknutí na to, že v podstate volia koalíciu, pričom ich hlasy rozhodujú len o tom, kto v nej koľko bude môcť presadiť.
Dnes som si na Facebooku hodil do profilu asi toto: Ondrej Putra sa ide venovať písaniu ďalšieho blogu, lebo si myslí, že tým Grékom by sme nemali dať ani deravý groš...no povedzte, požičiate na dobré slovo kamarátovi (ktorý sa vašim "kamarátom" stal na základe klamstva), ktorý má 3-4x vyšší plat ako vy (13,14.plat, 100-mesačné odstupné a iné nezmysly ani nespomínam) a do prúseru sa dostal výlučne vlastnou nezodpovednosťou?
Myslím, že nikto nepochybuje, že tieto voľby budú na ostrie noža. Možno ani tak nie čo sa týka tesného výsledku, ale čo sa týka agresivity oponentov určite. Takto polarizovanú spoločnosť sme podľa mňa nemali od volieb v roku 1998. Spozornieť by mali teraz najmä strany, ktoré ešte jasne nedeklarovali, že s Ficom do vlády nepôjdu.
Je utorok, 20. apríla 2009, pár minút pred desiatou hodinou a ja sa snažím spamätať sa z tlačovky nášho geniálneho, neomylného a vždy pravdovravného premiéra. Samotný obsah tlačovky nebol síce až tak zaujímavý, keďže na jeho agresívne a klamlivé vyjadrenia som si už za tých pár rokov bohužiaľ zvykol, no aj v tejto časti sa nájde zopár perličiek, ktoré stoja za zmienku.
Kto si v utorok 3.novembra 2009 pozrel všetky tri politické tlačové besedy, musel nevychádzať z údivu.
Sú krajiny, kde do poslednej chvíle neviete, ktorá z dvoch dominantných strán, prezidentských kandidátov či iných adeptov na získanie rozhodujúcej moci nakoniec zvíťazí. Srandovné je, že na Slovensku je to spravidla jasné niekedy mesiace, inokedy až roky pred voľbami.
Bola raz jedna krajina, kde ľudia dostali do vienka vládnuť si sami. Oni toto právo požadovali dlho sami, no kým sa "nezdejchli" vyslanci inej, väčšej a značne prehnitej krajiny, samozrejme navlečení v zelenom, túto možnosť nemali. Zanechali tu však jedno dedičstvo: len minimum populácie krajiny si pamätalo, aké to je vládnuť si sami. A tým vznikli dva problémy, ktoré generovali, generujú a dlho generovať budú problémy ďalšie.
Môj článok je čiastočne reakciou na starší blog od Romany Schlesinger z 30.4.2009 „Registrované partnerstvo je diskriminácia,“ ktorý bol publikovaný na qlf.blog.sme.sk. Názory dobré, argumentácia logická, spojenie s realitou žiaľ nulové.
Keď som sa pred pár dňami dočítal, že naša rovnostárska vláda chce sumou 28 miliónov eur podporiť vznik 1,400 pracovných miest, pekne som sa zasmial, no bol to smiech cez slzy. Zámerne píšem rovnostárska, lebo týchto 28 mil. si rozdelí de facto 5 firiem, hoci na Slovensku ich máme spolu so živnostníkmi desaťtisíce, a aj tých "veľkých hráčov" určite nie je 5, a určite nie je 5 ani tých, ktorí by sa mali kam rozširovať, len im chýba kapitál.
Zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, skrátene antidiskriminačný zákon sa o ani nie štyri mesiace dožije piatych narodenín. Diskusie okolo neho však stále pretrvávajú, ako sa aj množí využívanie jeho ustanovení. Preto si položme otázku, ako si ju už mnohí položili, a aj si na ňu často našli vlastnú odpoveď: Je potrebné v našej liberálnej demokracii (anti)diskriminovať podľa zákona?
