Bola to veľká, vyspelá ríša, ktorá zabezpečila hospodársky a technický pokrok a relatívny blahobyt v strednej Európe a udržala tunajšie národy vo sfére západoeurópskej kresťanskej civilizácie. Označovať ju za žalár národov je príliš veľké zjednodušovanie.
V 2O. storočí sa Európa zbláznila. Ľudia prestali veriť tradičným hodnotám a ľudský život prestal mať cenu. Ľudská nenažranosť uvrhla ľudstvo do vojnovej kataklizmy, potom sa začalo nacionalistické a komunistické besnenie. „Pán Búh se klidně opil lacným balkánskym likérem a vyspával“ a „Šest miliónú srdcí vyletelo komínem“, ako spieva Jarek Nohavica. A zbytočne. Americký prezident Wilson si vo Versailles šklbal vlasy, keď videl, čo spôsobilo uplatnenie práva národov na sebaurčenie. V novovzniknutých štátoch zostalo mnoho národnostných menšín, mnoho ukrivdených a nespokojných. Bolo iba otázkou času, kedy sa priestor uvoľnený po c.k. monarchii stane korisťou najskôr Nemecka a potom Ruska. Ľudia sa nepoučili z prvej svetovej vojnovej kataklizmy a po štvrťstoročí „vyletelo komínom“ ďalších 50 miliónov sŕdc.
Čítam Zweiga počúvam nohavicu a je mi clivo za našou konštitučnou monarchiou. Nemali sme k nej ani my, Slováci, taký zlý vzťah, ako sa to často prezentuje. Rakúska hymna mala aj slovenskú verziu. Začínala sa takto:
Nech Boh živí, obhajuje,
jak cisára, tak aj vlasť!
Nech ho rídí a spravuje
mocný svatej víry hlas.
Na výzvu Slovenských národných novín, ktoré 11. marca 1854 uverejnili hymnu v nemeckom origináli, aby slovenskí básnici preložili jej text do slovenčiny, zareagovali viacerí autori. Redakcia vybrala preklad do Štúrovej slovenčiny Jozefa Emmanuela, katolíckeho kňaza v Košeci. Prvý raz sa hymna v slovenskej mutácii spievala už 12. mája 1854 pri odhalení pamätníka Jána Hollého na cintoríne v Dobrej Vode. Na slávnosti sa zúčastnila celá slovenská politická aj kultúrna elita na čele s Ľudovítom Štúrom a Jánom Palárikom. Dnes už zabudnutá hymna mala päť slôh používala sa až do rozpadu Rakúsko-Uhorska. Končila sa touto slohou:
Nech sa nesie hlas do sveta
v každom hrmí údolí:
Ži, Franc Jozef! Ži, Alžbeta!
Ži, habsburský dom celý!
Už vás vidím, nacionalisti a komunisti, ako vám oči podbiehajú krvou a vyliezajú z jamiek. Ale netreba sa jedovať, netreba sa báť. Obnovenie Rakúsko-Uhorska nie je reálne. Uvedomujú si to žijúci dedičia habsburského trónu, uvedomujeme si to aj my, priaznivci konštitučnej monarchie. Ale poučiť by sme sa teraz, na začiatku 21. storočia, keď akoby sa Pán Boh opäť opil lacným balkánskym likérom a akoby vyspával, mohli. Nemyslíte?
Keď už nečítate Stefana Zweiga, počúvajte aspoň Jarka Nohavicu.
