Chcel by som vzdať hold kapitalizmu. Sila slobodného ducha nakoniec predsa zvíťazila. Tak, ako tráva prerazí cez vrstvu asfaltu či betónu, porazila podnikavosť ľudského ducha všetky totalitné režimy. Kapitalizmus víťazí na všetkých frontoch. Aj na Slovensku.
Zaujal ma stĺpček “Slová” od Ľubomíra Feldeka v jednom z našich denníkov, v ktorom vyzýval za zachovanie krás slovenčiny. Nemali by sme zabúdať, že k slovenčine patria aj nárečia. Už poldruha storočia zápasia slovenskí jazykovedci s nárečiami za tú našu spisovnú slovenčinu. Našťastie sa im nepodarilo ich zúrivý boj úplne vyhrať. Bola by ich škoda (tých nárečí). Majú svoj pôvab a sú situácie, keď sa vyslovene žiada použiť nárečie.
Jeden zo sviatkov, ktoré k nám prišli z Ameriky a uchytili sa, je Svätý Valentín - Deň zaľúbených. A tak namiesto februárového víťazstva pracujúceho ľudu slávime februárové víťazstvo lásky. Červené päťcípe hviezdy nahradili červené srdiečka. Veľmi dobrý sviatok. A potrebný. Na konci zimy, keď zásob vitamínov už ubúda, aj hormóny už poslabšie pracujú, nezaškodí si pripomenúť, že existuje aj čosi také ako láska. Najmä keď okolo seba vidíme toľko nenávisti.
Patrím ku generácii, ktorá dostala vyžrať od všetkých vymožeností modernej vedy a techniky. Začalo sa všetkých živočíšnych parazitov ničiacim DDT (dichlórdifenyltrichlóretánom). Používal sa všade. Až neskôr sa zistilo, aké je to svinstvo. A potom začali nachádzať jeho zvyšky v ľadovcoch v Arktíde a Antarktíde. Ďalším hitom bol tetracyklín, ktorý mal ničiť všetky škodlivé mikroorganizmy (najistejšie ničil ľudské zuby). Nahradili ho modernejšie antibiotiká, ktoré sa zdali byť liekom na všetko a lekári ich predpisovali ako na bežiacom páse.
Igor Chlad oblažený koštovkou mladých vín vyšiel z hajloku na svieži, mrazívý vzduch decembrovej noci. Koštujúc božský mok z tohtoročnej úrody zabudol na ťaživé problémy života v ranom kapitalizme. Kráčajúc nocou k rozsvietenému mestu žiadalo sa mu vzlietnuť. Voľakedy, pred 25-timi rokmi. mu to išlo, keď Tónovi Hykischovi pózoval. Ale to mal takmer o 30 kilogramov menej.
Hron medzi bralmi šumí tiché žalmy, pozdravuje rodných bratov,ktorých osud vzal mi... Znejú mi v učiach slová piesne, ktorú zložil kedysi v medzivojnovom období neznámy salezián v svätobeňadickom kláštore. Saleziáni don Bosca pokračovali v práci mníchov - benediktínov. Zameriavali sa na výchovu mládeže.
Vzdelanie je matkou múdrosti. Preto sa každá spoločnosť snaží, aby mala čo najviac vzdelaných ľudí. Veď aj Lenin hovoril: učiť sa, učiť sa, učiť sa. To sa neskôr zvrhlo na: Chodiť do školy, chodiť do školy, chodiť do školy. Preto už v minulosti boli zaznamenané pokusy urýchliť produkciu vzdelancov.
Kapitalizmus k nám vtrhol ako veľká voda, mnohí sme sa ani nestačili zorientovať. Našťastie sa našli bystrí ľudia, ktorí sa zorientovali. Môj spolužiak Fero bol vždy neobyčajne bystrý. Za socíku bol inšpektorom ŠOI-ky - Štátnej obchodnej inšpekcie. Už vtedy mal nos na dobrý biznis. S kapitalistickým podnikaním začal medzi prvými. To on začal v našich končinách rozbiehať hru “For You”, jednu z prvých pyramídových hier. Jednoduchá hra, ktorú sme poznali z detstva, keď sme si takto posielali pohľadnice. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa takto začali zbierať peniaze. Ľudí zachvátilo šialenstvo. Bezpracné bohatnutie nebude mať konca. To predsa musí fungovať! Samozrejme, masa posledných účastníkov-nešťastníkov prišla o svoje peniaze, čím boli ľudia v pyramíde vyššie, tým viac zarobili. Môj spolužiak Fero bol na špici.
Tohtoročná plesová vrcholí. Je sakramentsky dlhá. Betálni Bratislaváci ju otvorili plesom v opere. Smotánka, horných šesto, to začalo. Keď môže mať Viedeň opernbál, prečo by ho nemohla mať aj dedina poniže. Obyčajné fašiangové pestvá a fašiangové zábavy Slovákom už nestačia. Dnes je hitom ples, najlepšie v opere. Všetko sa dialo pod dohľadom médií, ktoré sprostredkovali najžiadanejšie detaily priamo do obývačiek. Videli sme plesajúcim do tanierov. A tak sme sa mohli presvedčiť, že kým herecká elita by nám hanbu neurobila ani vo Viedni, o politickej a podnikateľskej elite sa to už povedať nedá. Ale určité pokroky na nich badať.
V nedeľu na svätej omši nás náš pán farár v rámci inak celkom hodnotnej kázne na tému odpúšťania vystríhal pred seriálom Tisíc a jedna noc, v ktorom sa neodpúšťa. Prekvapilo ma, že aj pán farár pozerá ten seriál. Veď od nemá manželku (je to katolícky pán farár), na rozdiel od nešťastníkov slovenských mužov, ktorí sú ženatí a ten seriál musia so svojimi manželkami pozerať. Na druhej strane, pán farár asi chce vedieť, čím žijú jeho ovečky.
Dneska už má hovorcu, každý hlúpy úrad, musí vedieť zatĺkať a očami gúľať. (Daniel Hevier) Hovorcovia vznikli, aby tlmočili názory politikov pospolitému ľudu. Nie každému imponuje slovník populistických politikov. Ale aj relatívne normálnemu politikovi sa občas stane, že jeho duch zaperlí.
Každé štyri roky (pokiaľ sú predčasné parlamentné voľby, aj častejšie), sa mení futbalová reprezentácia okresu. Jednotlivé posty sa obsadzujú podľa tzv. straníckeho kľúča. Čím viac je koaličných partnerov, tým je stranícky kľúč komplikovanejší. Vymýšľajú ho „v betálnej Blave“, kde si všetci myslia, že majú patent na rozum. Po ostatných parlamentných voľbách sú koaliční partneri štyria, tomu zodpovedá aj stranícky kľúč.
Na Vianoce každý akosi zmäkne, každého chytí záchvat ľudskosti. Aj preto na Štedrý večer prestierame o jedno miesto naviac. Čo ak by na dvere zaklopal pocestný. Aby nepochodil ako kedysi pochodili Mária s Jozefom. A pritom v duchu tŕpneme: len aby náhodou niekto nezazvonil.
Medzinárodný deň žien už zrušili, ale niektoré ženy svoj sviatok napriek tomu majú. Dokonca celý mesiac. A mali ho oddávna. Na Katarínu (25. 11.), sa začínajú stridžie dni. Pokračujú na Ondreja (30. 11.), na Barboru (4.12). Vrcholia na Luciu (13. 12.) a končia na Tomáša (21. 12.) - podľa nového kalendára na Bohdana. My, obyčajní smrteľníci, môžeme vidieť strigy v akcii až na utierni sediac na stolčeku vyrobenom od Lucii do Štedrého dňa bez jediného klinca.
Dobrá kázeň alebo homília dá bohoslužbe tú správnu šťavu. Kazateľ by mal byť dobrý rečník. Nezaškodí, keď je trochu aj šoumen. V každom prípade má veriacim vypucovať žalúdky. S tým musia počítať. Do kostola totiž nechodia anjeli, ale hriešnici. Viem o tom niečo, sám tam chodievam.
Slováci zúfalo hľadajú otca národa, osobnosť, ktorá by dokázala národ zjednotiť. Pomaly každý národ ho má, len Slováci sú ako siroty - nemajú otca národa.
Dnes majú meniny Vladimírovia. Patrí sa im zablahoželať. Pekné meno. Nejedna slovenská mamička ním očarená ho dala svojmu synáčikovi. Potom, keď zistila, že jeden z najväčších gaunerov, akých zem nosila, sa volal Vladimír, spytovala si svedomie, činila pokánie.
Predvolebné šialenstvo sa skončilo. Začína povolebné vyspanie sa z opice. S údivom som sa pozeral na svojich súkmeňovcov, priaznivcov koalície či opozície, akí sú navzájom nezmieriteľní, nevidiaci nič pozitívneho na nepriateľovi (lebo to už nie je oponentúra, ale vyslovené nepriateľstvo, nenávisť do špiku kostí), ako slepo veria svojej strane, svojim straníkom. Žiadny nadhľad, len totálne ponorenie sa do volebného zápasu. Tábory koalície a opozície sa zmenili na nepriateľské tábory. Platí kolektívna vina. To komunistické „kto nejde s nami, ide proti nám“ platí nielen medzi členmi strán, ale aj medzi voličmi. Všetci, čo volili nepriateľov, sú debili.
Uff, konečne máme za sebou voľby. Politici nás otravovali všade. Cerili sa na nás z bilboardov, ale aj z každej voľnej zvislej plochy, ich letáky sme nachádzali vo vlaku, v MHD, vchádzali k nám do bytov prostredníctvom médií... Volebná kampaň pred slobodnými voľbami je daň, ktorú platíme za demokraciu. Nikto nám nemôže dať to, čo nám politici môžu sľúbiť. Napriek tomu im, čuduj sa svete, väčšina ľudí uverí.
Napriek slovakizácii, reslovakizácii, výmene obyvateľstva a posilňovaniu slovenského živlu sú tu. Majú dobrý koreň, naši Maďari. Sú naši. Tisíc rokov sme žili spolu a títo naši ostali s nami trčať za Dunajom, Ipľom, či nad Bodrogom, vďaka Čechom, najskôr v Československu a teraz na Slovensku. Nemali to s nami vždy ľahké. Ale ani my s nimi.
