„Naše nedeľňajšie lúčenie mi zostane navždy v pamäti. Ten Tvoj zamyslený pohľad – veď vieš, vo vašej izbe ako sa Ti to nevidelo, no i videlo, ale si sa predsa zahanbila a začervenala, keď som Ti to povedal. Na to si iste nebola pripravená. No, nech Ťa to nemrzí, veď som to celkom úprimne a nevinne spravil a požiadal Ťa o to. Hádam ma nebudeš preto odsudzovať. Nerob to, akým úprimným priateľom som Ti, taký úprimný bol i môj bozk na Tvoje čelo a týmto som len dokumentoval, že Ťa mám rád a veľmi rád. Lebo, povedzme, mal som príležitosti, aby som Ťa požiadal a poprosil i o druhý bozk, hádam na líce a môže byť a môže byť, že by si bola i zvolila, no ja si Ťa natoľko ctím a vážim, že radšej utajím svoje city, radšej zahryznem do pery, len aby som hranicu slušnosti neprekročil a Tebe nepríjemnosti nespravil. Hoci ti, žeby si mňa bozkala, ja nepovažujem za neslušnosť z Tvojej strany, Ty to hádam tak považuješ, a preto radšej nie.
Pamätáš sa na 6. januára večer v kuchyni? Vtedy som spáchal prvý priestupok proti Tebe, len som Ťa na čelo pobozkal bez Tvojho vedomia a myslíš, že som ja mohol za to? Nie, nemohol som. Bola si taká pekná, dobrá, že by som Ťa bol celú zľúbal, no Ty si sa spoliehala na mňa a ja Tvoju dôveru využijúc spáchal som prvý priestupok. No, nepovažoval by to ani za priestupok, veď si už mala 16 rokov a tedy bola si na vydaj spôsobilá. A potom, veď mne už môžeš veriť a láska sa, už či podľa obyčaje a či je to prírodou ustálené, len takto vyjadruje.
Keďže Ti chcem list ešte teraz poslať a práve mám tiež dosť práce, musím končiť s tým, že Ťa mnoho, mnoho razy bozkávam.
Tvoj Jano.“
Čítam, chodia mi zimomriavky po chrbte a tlačia sa mi slzy do očú. Poznám osudy tých ľudí. Vzali sa, vychovali deti, prežili pestrý, pekný a veľmi ťažký život. Rany života vždy statočne znášali. On zomrel ako takmer 83-ročný, svoju manželku prežil o 9 a pol roka...
