Nárečia vznikli z pôvodného praslovanského jazyka dlhodobým vývojom, obohacovaním. Niektoré slová a slovné zvraty sú doslova klenotmi. Pospolitý ľud nebol sprostý, aj keď bol nevzdelaný. Ani vysoká škola, neurobí z hlupáka mudráka.
Spisovná slovenčina je často veľmi suchá. Cítiť, že ju robia “suchári” na Jazykovednom ústave Ludovíta Štúra. Navyše ju prznia v elektronických médiách kadejakí moderátori a spíkri.
Vrcholom nevkusu a prznenia slovenčiny sú však internetové diskusné portály. Účastníci internetových diskusií nieže kašlú na pravopis, ale aj na interpunkčné znamienka. Reč “pokecov” je absolútne strohá, človečina sa úplne vytráca, akoby komunikovali medzi sebou roboty. Akoby sa človek približoval k umelej inteligencii a nie naopak.
Potom to vyzerá aj takto:
- Čáu, starec, no čo, wirazýme ňeska za babamy?
- Ňeská ňjé, ňeská sa mán chuť opyť ako prasa...
Ešte zaujímavejšie čítanie poskytujú internetové zoznamky najrôznejšieho druhu. Tie sú však zverejniteľné iba v elektronických médiách po 22.00 hod. Teda aj voľakedy bolo dvorenie “tlačením kalerábov žene do hlavy”, ale dnes vďaka modernej technike bola táto činnosť dovedená do dokonalosti.
Vráťme sa radšej k nárečiam. V našich končinách je niekedy radosť chodiť pomedzi ľudí a počúvať. Mieša sa tu čilejkárske nárečie s hontianskym. Navyše do Hontu prišli v rámci pozemkových reforiem a iných sociálnych inžinierstiev Oravci, Liptáci, Spišiaci, takže v takých Žemberovciach si môžete uši vyušiť z nárečového Babylonu.
Dobrý človek - hotové nešťastie. To v Kozárovciach, v Tekovskej prišli na to, že s dobrákmi sú problémy. Ale prišli na to aj v Rykynčiaciach, v Hontianskej, tam sa hovorí “Dobrý človek - hotovuo ňešťasťja.” V okolí Rykynčíc zase keď niekoho chcú poslať doriti, pošlú ho do Rykynčíc.
“Prasiatko z Dolňjakou - ďioučatko z Horňjakou.” Zrejme dlhdobým pozorovaním overená skutočnosť, že prasa je dobré kúpiť na Dolniakoch, manželku na Horniakoch. Prišli na to v okolí Slovenskej brány, ktorá sa považuje za pomedzie medzi Dolniakmi a Horniakmi a “ďe sa vélmo múdri ľuďje”.
“Chlebíka - koľko pánbožko dá, vínka - koľko si človek spraví.” To je stará pravda vinárov, ktorí sa v októbri hrajú na Krista Pána a premieňajú vodu na víno. V Pukanci robia vinári ezerjó, “na šecke boke dobruo víno”.
Je tu “február, “deň o dve hoďiňi narjasol, deň a noc budú čochvíľa v rovnote. Šopy veľmi prázňejú, muchy ožívajú, ozimini podrastajú, stromi miazgu pohíňajú. Aľe zima sa ešťe pechorí, tuhje mrazy ešťe strašja, pec došla svojej chváľi, svadby sa zase budú kľuvať...”
Blíži sa jar a “Pukančianka už v Kakaj dolinke semiačko cibuľky do sňahovej vlahi seje, nahá ho najprv v handrički v letňej voďe od večera do rána, poton keď ho z voďi viberie, nahá ho v handrički na ťeplon mesťe v mišťički, kín sa ňezačnú beľeť kľíčke.”
Keď príde jar a tráva sa zazelená a pani učiteľka slovenčiny na čilejkároch bude na otázku: “Flórko, prečo nemáš domácu úlohu?” počuť odpoveď: “Bou son na zeľenuo huson!” mala by dať Flórovi jednotku zato, že zachováva krásy slovenčiny.
