Keď na Slovensku víťazil mečiarizmus, „kádéháci“ sa vyjadrovali s veľkým dešpektom o väčšine slovenskej populácie, že naletela populizmu. Nepriznávali si však, že aj niektorí prví privatizéri z ich radov po roku 1990 urobili KDH veľmi zlé meno a tak vohnali ovečky do košiara „Muftímu“.
Zakladateľ KDH Ján Čarnogurský je bezpochyby schopný politik, ale má silné sklony k politickému kaskadérstvu a jeho názory sú často očividne provokujúce. Je dobre, že si to uvedomil, dal sa na podnikanie a popritom môže snívať svoje sny o panslavizme a ruskom medveďovi – záchrancovi Európy.
Po nevýraznom Pavlovi Hrušovskom sa zdal byť veľkou nádejou Ján Figeľ. Vstup KDH do vlády a prvé koky sú však veľkým sklamaním. Týka sa to KDH i Figeľa. Na Figeľovi je očividné, že nemá o problematike rezortu dopravy ani šajnu. Keď prijal túto funkciu, spáchal politickú samovraždu a pochoval nádeje s ním spájané.
Rezort zdravotníctva bol tiež danajským darom pre KDH. Nechať viesť najproblematickejší rezort človeka spojeného s farmaceutickou loby je veľký problém. Ivan Uhliarik vyzerá dosť zúfalo.
Lipšic pokračuje na ministerstve vnútra vo svojej tvrdej línii. Zásada „trikrát a dosť“ nemá veľa spoločného s kresťanstvom, rovnako ako jeho silácke postoje k Rómom. Problém kriminality a rómsky problém je možné riešiť len perspektívne dlhodobými sociálnymi programami. A tu Slovensko trestuhodne málo využíva možnosti Európskeho sociálneho fondu a ešte trestuhodnejšie zneužíva aj to málo, čo sa realizuje.
Keď si uvedomíme, že partnermi KDH vo vláde sú rýchlokvasení a stále nevykvasení „liberáli“ zo SaS a bezideová SDKÚ-DS, biedu slovenskej politiky máme ako na dlani. A za dverami číha Fico, ktorý nemusí robiť nič.
Markus Meckel, niekdajší evanjelický pastor, disident, posledný a jediný nekomunistický minister zahraničných vecí NDR, ktorý zakladal v bývalom východnom Nemecku SPD, je presvedčený, že strana ktorá sa označuje za kresťanskú, sa vystavuje nebezpečenstvu, že kresťanskú vieru zneužije na inštrumentalizáciu pre vlastné politické ciele. A tým zneužije aj cirkev. A to je podľa neho zneužitím kresťanskej viery. Nijaká politická strana podľa neho nemá právo tváriť sa viac kresťansky ako iné. „Biblia pomáha riešiť morálne a etické problémy, ale dopravnú či zdravotnú politiku nie“, konštatoval doslova Meckel.
Je v tom kus pravdy. Túto hrozbu by si mala strana, ktorá má v názve kresťanstvo, uvedomovať. Len tak môže naplniť svoje poslanie. Že sa to dá, dokázali Robert Schuman a Konrad Adenauer. Len je otázne, či sa v našej mľandravej Európe také osobnosti nájdu.
