Dzurinda zmeškal odchod so cťou

Voľba generálneho prokurátora sa stala ukážkou politického intrígánstva Dzurindu a dravcov v SDKÚ-DS. Odchod nepraktickej, naivnej intelektuálky Ivety Radičovej by im prišiel veľmi vhod.
Zásluhy Mikuláša Dzrundu sú nepopierateľné. Bol to on, kto doviedol Slovensko do NATO a Európskej únie. Predtým musel zviesť ťažký zápas s mečiarizmom a jeho následkami. Je v tom kus symboliky, že bežec na dlhé trate porazil wrestlingového mumáka. Aj prvé výrazné úspechy v boli s organizovaným zločinom sú zásluhou tohto postavou neveľkého muža. A tým, že sa na lyžiarskom svahu postavil "gorile" si získal sympatie asi každého. Malý húževnatý železničiar dokázal, že aj jednoduchý človek sa môže dostať na vrchol politiky a získať si vážnosť aj v očiach svetových lídrov.
Počas svojho vládnutia sa Dzurinda neustále scvrkával, až sa zdalo, že sa úplne stratí. (Je zaujímavé, že Róbert Fico počas svojho vládnutia puchol.) Napriek tomu mu moc zachutila, očividne ho bavila a túži sa vrátiť na vrchol. Neuvedomuje si, že mohol odísť v ten pravý čas, aby ostal vážený aspoň v očiach pravicovej časti spoločnosti.
Pritom ani Dzurinda, podobne ako Mečiar či Fico, nie je subjektom politického diania ale iba objektom. Je iba figúrkou v rukách záujmových skupín. Tých čo ho kedysi zverili do rúk tímov psychológov a sociológov, aby z neho urobili politického lídra. Treba uznať, že Dzurinda bol dobrým žiakom. On vlastne odísť ani nemôže. Tí, čo podozrivo financovali SDKÚ-DS, chcú svoje peniaze späť, aj s úrokami.