Po 17. novembri 1989 sa ľudia rozdelili v podstate do štyroch skupín.
Na tribúnach stáli ľudia, ktorí mali prístup k správnym informáciám - pozerali maďarskú alebo rakúsku televíziu, mali dobré kontakty na Západ (alebo na štátnu bezpečnosť). Skrátka tí, čo vedeli, že sovietsky blok sa definitívne rúca. Dobre informovaní eštébáci už stáli na tribúnach. Alebo dovážali cez hranice počítače, lebo vedeli, že informačnej dobe, čo porazila komunizmus, patrí budúcnosť.
Na dlažbách námestí boli masy. Lebo každá revolúcia (aj nežná) potrebuje masy. Masy jej dávajú vážnosť. Pred kým by rečnili tribúni ľudu, keby boli námestia prázdne? Sami by tam vyzerali čudne a rýchlo by ich odviezli do blázinca. A do koho by bezpečnostné zložky strieľali, na koho by použili vodné delá a obušky, keby neboli na námestiach masy? Ale aj víťazná revolúcia potrebuje masy. Koho by požierala?
Na chodníkoch stáli - pripravení ujsť - zvedavci-prešibanci, ktorí po očku sledovali, kedy sa objaví polícia. Vedeli, že ak to nevyjde, bude zle, ale ak to vyjde, bude to pre nich veľká šanca.
Spoza záclon všetko sledovali komunisti. Pokiaľ nemali dobré kontakty na štátnu bezpečnosť, do zadkov by ste im ani vlas neboli zarezali.
Revolúcia dopadla dobre, ako sa na zamatovú revolúciu aj patrilo. Hlavne pre ľudí spoza záclon, z chodníkov a z tribún. Veď ju robili samí dobráci. Aj keď sa to dnes zdá neuveriteľné, v novembri 1989 naozaj zvíťazila pravda a láska nad lžou a nenávisťou. Na tie chvíle sa nedá zabudnúť. Bolo to úžasné vzopätie ľudskej spolupatričnosti Už preto sa tam oplatilo byť a išiel by som tam znovu. Aj keď ľudia z tribún, chodníkov a spoza záclon nás iste považovali za bláznov. Víťazstvo lásky a pravdy trvalo, samozrejme, len niekoľko dní a odvtedy dostávajú pravda a láska poriadne “na bendžo”. Ale bola to jedinečná skúsenosť.
Každá víťazná revolúcia (aj nežná) požiera svoje deti. Najmä tie z más na námestí. Kde sú tie robotníčky od pásov textilky, hydinárskych závodov či mäsopriemyslu, čo si zničili zdravie v tvrdej robote? (Áno, milé deti, aj za komunistov sa niekde poctivo a tvrdo makalo.) Poväčšine sú “na dlažbe”. Muži zo skrachovaných podnikov dopadli poväčšine ešte horšie. Revolúcia zasa nebola až taká nežná, ako sa zdá. Bola aj o veľkých ľudských tragédiách. To za jej obete by bolo treba páliť sviečky – na námestiach, aj na cintorínoch.
Keď sa tak dnes pozerám okolo seba, zdá sa mi, že najlepšie sú na tom ľudia z chodníkov a spoza záclon. Priebeh všetkých víťazných revolúcií je podobný. Preto: už nikdy žiadne revolúcie. Ani nežné. Škoda, že neporazili tú veľkú októbrovú v novembri 1917.
