V roku 1919 bola situácia v Československu veľmi zložitá. Po vyhlásení Československej republiky 28. októbra 1918 sa realizácia štátnej moci uskutočňovala veľmi ťažko. Búrili sa Sudety, hrozila vojna s Poľskom o Těšínsko, Maďari sa nechceli vzdať Slovenska, na východe si Ukrajinci robili nárok nielen na Podkarpatskú Rus, ale takmer na celé východné Slovensko. Československé vojsko začalo obsadzovať Slovensko až v januári. Dovtedy obsadilo iba okolie Žiliny. Do južných hraničných miest prichádzali úradníci nového štátu až v marci (aby v už koncom mája utekali na sever pred vpádom maďarských boľševikov, keď tí 21. marca prevzali v Maďarsku moc). Na obsadzovaných územiach často ani netušili, že vzniklo nejaké Československo. Ani príchod slovenskej vlády do Bratislavy 4. februára nebol jednoduchý. „Bratislava nás privítala nepriateľsky a chladne,“ – spomínal Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska.
Zatiaľ čo na medzinárodnom fóre veľmi šikovne pracovala diplomacia pod vedením Edvarda Beneša, doma, rozumej v Čechách a na Morave, sa rýchle formovala armáda aj z nadšených dobrovoľníkov. Súčasne začal pracovať v Čechách zbrojársky priemysel, ktorý zásoboval armádu zbraňami a strelivom. Významným zvratom bolo prevzatie velenia armády od 2. júna francúzskymi dôstojníkmi, ktorí boli omnoho razantnejší ako talianski. (Taliani sa vyhovárali, že „čo, tu chceme, však tu žijú samí Maďari“.) Tí viedli armádu v začiatku boľševického prepadu (29. mája 1919). V júni sa v ťažkých bojoch podarilo zastaviť maďarských boľševikov a len prímerie dohodnuté 24. júna a mocnosti dohody zabránili československej brannej moci, aby nezaútočila na Budapešť a nevytvorila územný koridor medzi Československom a Juhosláviou.
Prvého júla bolo podpísané prímerie, maďarskí boľševici sa stiahli za demarkačnú čiaru a do konca júla 1919 sa podarilo situáciu stabilizovať. Otvorená zostávala otázka Petržalky. Ukazovalo sa, že Bratislava ako hlavné mesto Slovenska potrebuje dunajské predmostie. Potvrdilo sa to aj počas boľševického vpádu, keď celkom reálne hrozilo, že slovenská vláda skončí “na kandelábroch“. Okrem strategického významu Petržalky sa javil aj jej význam dopravný, kultúrno-rekreačný či športový. Aj keď na diplomatickej úrovni bolo už dohodnuté, že Petržalka pripadne Slovensku, zdalo sa najistejšie ísť na mierovú konferenciu už s reálnym stavom. Obavy totiž vzbudzoval fakt, že po porážke revolúcie sa situácia v Maďarsku rýchlo stabilizovala a admirál Horthy mohol byť silným súperom. Náčelník hlavného štábu československej armády francúzsky generál Maurice César Joseph Pellé zastával názor, že Maďarov treba postaviť pred hotovú vec a presvedčil o tom aj vládu. Vypracovaním plánu na obsadenie Petržalky poveril veliteľa západnej skupiny generála Eugéne Désité Anthoine Mittelhausera. Prípravy boli robené v utajení, lebo most bol podmínovaný a hrozilo, že ho Maďari vyhodia do vzduchu. V strede mosta bol vybudovaný vysoký násyp z trámov a utlačenej hliny. Pri násype bola stráž a na brehu ešte hliadka. V Petržalke bola maďarská vojenská posádka.
Zaujímavé sú spomienky Vavra Šrobára. Medzi ním a Mittelhauserom sa vytvorilo pevné priateľstvo. Spomínal nasledovne.
„Generál Mittel, ako mu hovorili počas vojny vo Francii a tiež potom u nás na Slovensku, sa ma celý jún vypytoval, čo by som chcel k narodeninám. Len tak žartom som hovoril, že by som najradšej chcel predmostie Bratislavy, aby naše delá mohli ovládať rozhranie Maďarska, Rakúska a Československa a aby celý most bol náš. Mal som na mysli hlavne ovládanie Dunaja. Generál Mittel mi neodpovedal, ale deň pred mojimi narodeninami – 8. augusta mi preložil hotový plán na obsadenie Petržalky, vyrátaný na minútu a muža. Dobrého Mittla najviac mrzelo, že sa s darčekom musel oneskoriť, lebo bola mesačná noc. Museli sme čakať.“
Pomerne podrobne opísal operáciu František Martínek v zborníku „Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919“ (vydal J. Zimák v roku 1936 v Trnave). Z jeho spomienok sa dá poskladať mozaika tých udalostí.
Operáciu mal viesť plukovník Jean Pierre Brau, veliteľ mesta Bratislavy. Na obsadenie mosta bolo vybratých niekoľko spoľahlivých vojakov – Sokolov, ktorí mali bosí, vyzbrojení iba granátmi, prešplhať po spodnom mostnom páse do stredu a na koniec mosta. Cestou mali nožnicami prestrihnúť drôty vedúce k mínam a potom potichu zajať stráže i hliadku na konci mosta a sprístupniť most ďalšiemu vojsku. Súčasne sa mal jeden prápor prepraviť na pontónoch cez Dunaj. Vojaci v žiadnom prípade nemali narušiť hranicu z Rakúskom.
Niekoľko dni pred operáciou jednotky nacvičovali nalodenie, vylodenie, prieskum, organizáciu oporných bodov. Boli pripravené vozidlá na prepravu pontónov i vodiči. Aby sa zabezpečilo utajenie, rozkaz mal byť vydaný na poslednú chvíľu. Čakalo sa na tmavú, bezmesačnú noc.
13. augusta 1919 o 11:30 dostal pplk. Brau rozkaz, že operácia k obsadeniu bratislavského predmostia bude vykonaná 14. augusta v skorých ranných hodinách.
O 1:30 hod. 14. júna boli pontóny zložené na brehu Dunaja a štyri prápory zaujali svoje pozície. Operácia sa začala o 2. hodine na dvoch miestach. Skupina Sokolov vyrazila po spodnom páse mosta a jeden peší prápor vyrazil na pontónoch od Karlovej Vsi k druhému brehu Dunaja. O 2:30 prirazila predná hliadka práporu k brehu. Zajali spiaceho strážneho a o 3:30 sa celý prápor zhromaždil v Pečenskom lese. Jedna jeho rota sa vydala k južnému vyústeniu mosta pomôcť Sokolom. Tí však svoju úlohu splnili. Potichu sa prešplhali pod mostom a zajali prekvapených strážnych i hliadku. Po moste sa prepravili ďalšie dva prápory a zaujali pozície na brehu. Postúpili do Petržalky, kde bez jediného výstrelu zajali 12-tich dôstojníkov a 120 vojakov. Zastihli ich v spánku. Všetky tri prápory obsadili hranice katastra Petržalky
Skoro ráno prešiel po moste do obsadenej Petržalky aj Vavro Šrobár so sprievodom. Veliteľom predmostia sa stal francúzsky major Louis Martin. A na druhý deň užasnutý Bratislavčania obsadili zábradlie na mestskom nábreží a sledovali čulý ruch na moste, ktorý bolo ešte deň predtým úplne tichý. Maďari a mierová konferencia boli postavení pred fait accompli. Za niekoľko dní po ráznom obsadení Petržalky Horthy vtiahol do Budapešti. Pozícia československých vyjednávačov bola obsadením Petržalky uľahčená. Rusovce, Jarovce a Čunovo pripadli Slovensku až po druhej svetovej vojne, ale to je už iná história.
Dnes sa zdá neuveriteľné, keď si uvedomíme situáciu slovenského národa v roku 1918, koľko územia Slováci získali. Prišli síce o hornú Oravu a severný Spiš (tie vymenili Česi s Poliakmi za Tešínsko), ale južná hranica bola posunutá omnoho južnejšie, ako požadovali vtedajší slovenskí predstavitelia. Bola to zásluha „starej líšky“ Beneša, ktorý hľadel predovšetkým záujmy „československého“, rozumej českého, národa.
