V rokoch 1914-1918 bola západná Ukrajina jedným z hlavných bojisk 1. svetovej vojny so všetkými následkami.
Po revolúcii sa začala občianska vojna, ktorá sa skončila v roku 1920 víťazstvom sovietov. 30. 12. 1922 sa Ukrajinská sovietska republika stala spoluzakladateľkou ZSSR.
Západná Ukrajina – Halič, patrila od roku 1920 do roku 1939 Poľsku. Boli to dve desaťročia násilia, ktoré popreli všetky rozprávky o slovanskom spolužití. Ukrajinci toto obdobie považovali za okupáciu, s ktorou sa nikdy nezmierili.
V rokoch 1932–1933 násilná kolektivizácia spôsobila v sovietskej Ukrajine strašný hladomor, jednu z najväčších tragédií v novodobých dejinách Ukrajiny, ktorej padlo za obeť 2,6 až 3,5 miliónov ľudí, podľa iných údajov ešte viac.
V roku 1939 na základe dohody Hitlera so Stalinom bola západná Ukrajina pripojená k Ukrajinskej SSR.
V rokoch 1941–1944 nemecká okupácia, vytvorenie Ríšskeho komisariátu Ukrajina. Na západnej Ukrajine po poľskej a ruskej okupácii brali nemeckú okupáciu ako oslobodenie a nádejali sa vzniku samostatnej Ukrajiny. Na západe Ukrajiny vzniklo hnutie ukrajinských nacionalistov. Počet prosovietskych partizánov dosiahol 47 789 osôb, a nie 220 000, ako tvrdil Chruščov. Antisovietská Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) na pravobrežnej Ukrajině mala 90 000 až 100 000 bojovníkov. Ukrajinci patrili k najsurovejším vykonávateľom holocaustu a dozorom v koncentračných táboroch. 14. granátnická divizia SS „Galizien“ (ukrajinská č. 1) se podieľala na potlačení SNP. Holocaust neprežilo 600 000 Židov, likvidovaných za výdatnej účasti Ukrajincov. Podle zatiaľ najpresnejších údajov akademika Jurija Kondufora, riaditeľa Historického ústavu Ukrajinskej akadémie vied, stála druhá svetová vojna Ukrajinu 7 759 204 mŕtvych. Za hrdinstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne obdržalo Zlatú hviezdu hrdinu Sovietskeho zväzu 2072 príslušníkov ukrajinskej národnosti, najviac po Rusoch.
Príslušníci UPA už v závere vojny zúfalo bojovali proti všetkým, aj proti Nemcom poznajúc, že ich zápas je beznádejný. Návrh povojnového usporiadanie znamenal, že Západ ponechá Ukrajinu Sovietskemu zväzu. Tragicky sa dotklo armády generála Vlasova, ktorá bola, ponechaná jatkám Červenej armády.
V rokoch 1944–50 pokračovali boje s Ukrajinskou povstaleckou armádou Stepana Banderu, protipoľsky, antikomunisticky, protirusky a antisemitsky orientovanou, surovo vraždiacou aj civilistov. Celkom zahynulo 155 000 osôb (25 000 sovietskych vojakov, pracovníkov ľudového komisariátu/ministerstva vnútra a ich pomocníkov, 80 000 protisovietských partizánov a 60 000 civilistov, z nich 30 000 až 40 000 mala na svedomí UPA a zvyšok sovietske represie.
V rokoch 25. 12. 1979–15. 2. 1989 počas intervencie v Afganistane prišlo o život 2572 sovietskych občanov ukrajinskej národnosti
24. 4. 1986 havária jadrovej elektrárne v Černobyle (ukrajinsky Čornobyl) zasiahla Ukrajinu veľmi ťažko.
Ruský demograf Vadim Viktorovič Erlichman v roku 2004 zverejnil štatistickú príručku, podle ktorej Ukrajina v 20. storočí stratila 17 055 000 obyvateľov, z toho pri vojenských akciách 3 092 000, následkom teroru 5 020 000, hladu a v epidémií 8 943 000.
Dnes akoby si Západ chcel očistiť svoje čierne svedomie za to, že Ukrajinu ponechal dvakrát – po prvej a po druhej svetovej vojne - v pazúroch komunistického Ruska a do tretice ju už nechce ponechať Rusku za žiadnu cenu. Ukrajina však nie je rozdelená iba na západnú a východnú, na ľavobrežnú a pravobrežnú, ale tragická minulosť, ťažké hriechy rozdeľujú každé mesto, každú dedinu, každú rodinu. Ani po polstoročí staré rany nie sú zahojené. Nešťastím je, že nielen súčasná, ale všetky vlády – prozápadné i proruské – boli rovnako skorumpované. Zbedačený Ukrajinec potom ľahko uverí, že všetko je len zápas židovskej a tatárskej oligarchie o moc.
Protivládne protesty, to nie sú len pokojné protesty občanov túžiacich po západnej demokracii. Často sa jedná o dobre organizované akcie polovojenských jednotiek. Tvrdeniu neonacistu Oleha Tjahniboka, že sa sú to provokácie ukrajinských športovcov v službách Janukoviča, môže uveriť naozaj iba naivný človek.
Nádejou Západu je Kličko. Všetko bude záležať od toho, či sa mu podarí udržať na uzde ukrajinských nacionalistov. Jeho výzva zakladať v mestách a obciach oddiely domobrany je najlepšou cestou k občianskej vojne.
Človek nemusí byť na Ukrajine, aby pochopil, že situáciu vôbec nie je taká čierno-biela, ako o nej informujú médiá a politici. Na Ukrajine sa prebúdzajú demóni minulosti.
