Tie fantastické zážitky z novembrových námestí plných ľudskej spolupatričnosti rýchlo vystriedalo veľké sklamanie. Už zakrátko sa ukázala tá najodvrátenejšia tvár ľudskej slobody. Za tých 21 rokov sme múdrejší a mali by sme sa zo sklamaní poučiť.
Nádej, že toľko sľubovanú ideálnu komunistickú spoločnosť nahradí ideálna demokratická, rýchlo spľasla. Čoskoro sa ukázala, že aj v právnom štáte sa dajú páchať veľké svinstvá, stačí ich mať správne právne ošetrené. Armáda právnikov je k službám. Len treba mať dostatok peňazí. Zlo sa stalo sofistikovanejšie a neustále sa zdokonaľuje. Kým sme v 90-tych rokoch mafiánov celkom ľahlo poznávali na uliciach, dnes sú tí najhorší medzi „ctihodnými“ bielymi goliermi.
Zatiaľ čo nás klasik československého kapitalizmu presviedčal, že on špinavé peniaze nepozná, dnes už vieme, že peniaze sú aj špinavé, aj smradľavé, aj krvavé.
Kým kedysi bola jediná komunistická strana, ktorá sklamala, dnes sú takých „komunistických strán“ desiatky a v celom politickom spektre. Občania márne zúfalo hľadajú ideálnu „komunistickú stranu“ v nových stranách. Taká strana však nie je. Je to tak, ako napísal spisovateľ Ivan Kadlečík už v 90-tych rokoch: každá strana chce všetko, chce mať sto percent. Takzvané štandardné politické sú akurát štandardne skorumpované.
Demokracia po roku 1989 v plnej miere odhalila pravú tvár spoločnosti, v ktorej je historicky zakódovaná potreba prispôsobenia sa, obrátenia kabáta, ako podmienka úspešného prežívania. Z monarchistov sa stávali republikáni, z gardistov komunisti, z reformátorov normalizátori. Teraz to najlepšie vidno na politických nomináciách v štátnej a verejnej správe, ako sa podarené figúrky po každých štyroch alebo ôsmich rokoch striedajú pri korytách.
„Nežná revolúcia“ nebola revolúcia. Bol to pokojný prevrat, návrat k evolučnému vývoju, ktorý bol násilne prerušený v roku a 1948 a zmarený v roku 1968. A nebola ani nežná. Jej prvé obete začali pribúdať hneď po „veľkej“ amnestii, rástli počas ekonomickej transformácie a ešte stále pribúdajú. Zanedlho po novembri sme spoznali, že je to práca, čo robí človeka človekom - poznatok, ktorí dobre pochopili totalitné režimy. Nie každý má na podnikanie, väčšina spoločnosti je predurčená byť zamestnancom. Rady nezamestnaných rástli a s nimi aj počty ľudských tragédií – niekto dostal rakovinu, niekto infarkt, niekto utopil nešťastie v alkohole. S tým súviseli rozvrátené rodiny. Nikto nespočíta obete, lebo nespočítateľné.
Poučenie z novembra by mohlo znieť: Už nikdy žiadne revolúcie. Ani nežné.
