Keď sa po „nežnej revolúcii“ schyľovalo k lúpeži storočia a Vladimír Mečiar zblbol večernými televíznymi príhovormi 99 percent Slovákov, bolo jasné, do koho vrazia peniaze nadržaní privatizéri. Mohli ich vraziť aj do intelektuálov, ale tí všetko pokazia. A tak podobne ako ruskí kapitalisti vrazil peniaze do Borisa Jeľcina, vláčili ho po krajine ako cirkusového medveďa nalievajúc ho vodkou a vyhrali s ním voľby, vrazili slovenskí kapitalisti peniaze do Vladimíra Mečiara a vyhrali s ním voľby. Nemuseli sa ani toľko namáhať ako ich ruskí kolegovia. Vladimír Mečiar, podobne ako Boris Jeľcin, nebol subjektom, ale iba objektom diania. Nebol to žiadny nadsamec, ako ho nazval jeden slovenský psychológ – rocker. Pretlak moci očividne nezvládal a keď ste sa mu už vtedy zahľadeli do tváre krivenej nenávisťou. Už vtedy bol to chorý človek. Bol viac-menej bábkou, ale zdanie moci mu očividne chutilo.
Keď bolo jasné, že väčšina spoločného majetku je rozdelená, ale s Mečiarom nás do Európy nevezmú, vytipovali si slovenská kapitalisti Mikuláša Dzurindu. Odovzdali ho do rúl psychológov a sociológov, aby tí z neho vyrobili politického lídra. Treba uznať, že Dzurinda na sebe tvrdo makal. Bol to dobrý tip. Ani Dzurinda nebol objektom, ale iba subjektom diania. Bol pod silnými tlakmi, očividne sa scvrkával, až sa zdalo, že sa úplne stratí. Aj on bol viac-menej bábkou, ale napriek tomu mu moc zachutila.
Keď pod vplyvom reforiem rástli v spoločnosti ľavicové nálady, dali vplyvné záujmové skupiny na Róberta Fica, ktorý medzitým ovládol ľavicu. Napriek kritike oponentov treba uznať, že Fico politikou žije naplno, venuje sa od začiatku sa jej venuje najviac zo všetkých slovenských politikov. Aj tento tip bol správny. Ale ani on sa nestal objekt diania, ale iba subjekt. Napriek silným rečiam a kritike opozície, žiadne skutočne protireformné kroky (rozumej kroky proti skupinám podporujúcim Dzurindu) nerobil. Pod vplyvom silného tlaku pre zmenu akosi čudne puchol. Takisto bol bábkou, ale aj jemu opojenie zdanlivou mocou očividne zachutilo.
Potom sa na špici exekutívy zhodou okolnosti, ako východisko z núdze, vyskytla Iveta Radičová. Potvrdila predpoklady kapitalistov, že intelektuál v politike všetko poserie.
Do zápasu záujmových skupín v predvolebnom dianí vstúpila „Gorila“. Je nešťastím, že iniciátorom kauzy neboli médiá, strážne psy demokracie, ale záujmová skupina, ktorá ju použila pred voľbami, aby po voľbách mohla robiť to isté, čo jej konkurenti. Žiadne médium sa neodhodlalo pustiť do zápasu so silnou ekonomickou skupinou, ktorá má k dispozícii armádu právnikov. Je zaujímavé, ako médiá opatrne informujú o iniciátorovi kauzy. V podstate každý vie, ktorá strana, resp. hnutie je za tým, resp. jej sponzor a zakladateľ, médiá to opatrne naznačujú, ale otvorene sa to nikto neodváži napísať. Lebo aj „tá“ energeticko-zbrojárska skupina má za sebou armádu právnikov.
Problémom je, že korupciou je od začiatku prerastená aj zákonodarná a súdna moc, teda všetky tri základné piliere západnej, židovsko-kresťanskej demokracie. Aj keď voličov chytá zhnusenie a zúfalstvo, voliť rozhodne treba ísť. Aj keď s vedomím, že voľby nič nevyriešia, že skutočný zápas o lepšiu tvár demokracie sa začne až po nich.
