Ateistom to strašne kole oči, že do kostola chodia hriešnici. Nedokážu sa s tým zmieriť. Rozdiel medzi veriacim a ateistom nie je ani tak v tom, že jeden verí v Boha, a druhý nie, ale skôr v tom, že jeden si uvedomuje, že je nádobou hriechu, druhý o tom nevie. Dôležité je, aby človek vychádzal z kostola aspoň trochu lepší ako tam vchádza. A k tomu môže výrazne prispieť aj kázeň.
Majstrom v kázaní bol vdp. farár Jozef Páleník, nech mu dá Pán Boh slávu večnú. Radosť ho bola počúvať i vidieť. Často spájal kázne s opisom historických udalostí, boli to také desaťminútovky dejepisu. Na záver nezabudol pridať morálne ponaučenie. Počas kázne menil intenzitu hlasu, nezabudol na dramatické pauzy. Aj napriek tomu musel občas zrúknuť do mikrofónu, aby zobudil totky driemajúce v laviciach. Okrem toho stačil počas homílie vyzauškovať miništrantov i nezbedníkov v chlapčenských laviciach. Dospelých zasa pokarhal, že prichádzajú na bohoslužby neskoro, že postávajú počas svätej omše pred kostolom a chlapov vykrstil, že idú z kostola rovno do krčmy. (Oproti kostolu stojí spravidla krčma. Keď sa končia bohoslužby a veriaci vychádzajú z kostola, krčmár a diabol si už pri výčape mädlia ruky, že idú štamgasti.)
Niekedy sa namiesto homílie číta pastiersky list biskupov Slovenska. František Mikloško minule v klube Quo Vadis skonštatoval, že v poslednom čase nepočul prečítať taký biskupský list, ktorý by ho bol zvlášť zaujal. Nuž, je ťažké písať také listy, aké písal svätý Pavol apoštol prvým kresťanom.
Ideálne je, keď kazateľ hovorí málo, a povie veľa. To je veľké umenie. Keď kazateľ hovorí veľa, mal by dokázať udržať po celý dlhý čas pozornosť poslucháčov. A to je ešte väčšie umenie.
Je rozdiel aj medzi vierovyznaniami. Protestantskí kazatelia sú spravidla hrozne urozprávaní. Rečnenie im viditeľne robí radosť. Potom sa občas stane, že točia donekonečna o tom istom. Ale sú výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Na nemenovanej katolíckej dedine nemenovaný páter končí svoju kázeň takto:
“Asi by som už mal skončiť, lebo vidím, že niektorým z vás sa už zíva a niektorí sa pozeráte na hodinky. (A niektorí už usnuli. Pozn. autora.) Amen.”
