Obsadeniu Levíc predchádzal rozsiahly útok Červenej armády v noci z 29. na 30. mája pozdĺž celej demarkačnej čiary medzi Československom a Maďarskom. Malé pohraničné jednotky československých legionárov umiestnené v obciach pozdĺž Ipľa museli ustúpiť. Hlavný útok smeroval na Šahy a ďalej na sever. Zo Šiah utekali čsl. úradníci, ktorí tam prišli za asistencie vojska len 22. marca.
Situácia v Leviciach bola zložitá. Už 30. mája večer 1200 vojakov tvoriaceho sa 2. náhradného práporu 26. pešieho pluku povolaných z okolitých dedín v dnešných Žižkových kasárňach vylomilo bránu a rozutekali sa domov. Predtým vyrabovali kasárne. Nepomohli ani varovné výstrely dôstojníkov. Niektorí sa potom pridali k boľševikom. V meste zostalo cca 120 dôstojníkov, vojenská polícia a četníci. Časť z nich bola odoslaná na pomoc k Želiezovciam, kde sa už bojovalo a ostatným sa len s veľkou námahou darilo udržiavať v meste poriadok. Obyvateľstvo sa správala voči Čechom veľmi nepriateľsky. Maďarské vojská mohli obsadiť Levice už 31. mája. Iste mali prehľad o situácii v meste, lebo jeden prápor postupujúcej skupiny majora Ernesta Pálmayho bol zložený z Levičanov a v meste mali veľa sympatizantov. Maďari však postupovali zo Šiah prioritne na sever s úmyslom obsadiť Zvolen a Žilinu a odrezať čsl. jednotky umiestnené na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
Vojakom Červenej armády sa podarilo obsadiť aj Vráble a Zlaté Moravce a dostali sa až po Veľký Lapáš. Rozbité čsl. jednotky sa sústredili v Nitre, kde boli reorganizované a doplnené. V tom čase prevzali vrchné velenie čsl. vojska po talianskych dôstojníkoch francúzski dôstojníci a tí postupovali veľmi energicky. Už 7. júna začali protiútok, obsadili Zlaté Moravce a Vráble. Nasledujúci deň prekročili Hron a neúspešne zaútočili aj na Levice. Pri nasledujúcom útoku 11. júna sa dostali až na železničnú stanicu, ale pre nekoordinovanosť útoku museli ustúpiť. V nasledujúcich dňoch podnikli ešte niekoľko útokov na Levice, aj za pomoci čsl. letectva, keď boli Levice bombardované. Po ťažkých bojoch museli ustúpiť. Posledný útok, ktorý mal byť rozhodujúci, bol naplánovaný na 26. júna, ale 25. júna bolo uzavreté na nátlak mocností Dohody prímerie a vojská maďarskej Červenej armády sa postupne stiahli za demarkačnú čiaru. Zastavilo sa tak nezmyselné krviprelievanie.
Major Pálmay riadil ťažké boje v okolí Levíc, na Hrone a v smere na Banskú Štiavnicu z dnešných Žižkových kasární. V roku 1939, keď Levice patrili Maďarsku, mu na vchode do kasárí osadili pamätnú tabuľu. V jeho skupine, o sile asi jednej divízie, bojovali vojaci riadnej armády, ktorí bojovali za obnovu Uhorska, revolučne naladení ozbrojenci bojujúci za ideály proletárskej revolúcie revolúcie i násilím povolaní muži z obsadených území.
Boli to veľmi kruté boje a veľa si vytrpelo aj civilné obyvateľstvo. Sociálna situácia bola ťažká a všade panoval chaos. Na oboch stranách bojovali aj vojaci, ktorí mali za sebou už štyri roky frontových bojov a teraz bojovali už piaty rok. Časté boli dezercie či samozranenia, ktoré sa nekompromisne trestali zastrelením.
Zaujímavé sú spomienky Augusta Malára, neskoršieho generála slovenskej armády, ktorý ako legionár v hodnosti kapitána robil, preoblečený za obchodníka, prieskum priechodov cez Novohradské hory pre plánovaný útok na Budapešť. (Niektorí predstavitelia Československa vážne plánovali útok na Budapešť a vytvorenia koridora medzi Juhosláviou a Československom.) Malár sa pri návrate zapojil do bojov o Levice. Počínal si veľmi hrdinsky a jeho zásluhy ocenil 14. júla, na výročie Veľkej francúzskej revolúcie, generál Eugene Mittelhauser, veliteľ Západnej armádnej skupiny, udelením vojnového kríža. Stalo sa tak na vojenskej prehliadke v Leviciach. Malár spomínal ako konfiškovali po dedinách zbrane, ktoré si vojaci doniesli z frontu, pritom v odľahlejších dedinách vôbec netušili, že vzniklo Československo.
Na konci júna bola už situácia na fronte s Červenou armádou stabilizovaná. Po upokojení situácie v Sudetoch a na Tešínsku boli jednotky posilnené o dobrovoľníkov presúvané na Slovensko, české zbrojovky vyrábali naplno. Podpísané prímerie našťastie zastavilo plány na ďalšie bojové akcie a aj tieto dozvuky svetovej kataklizmy boli ukončené.
Vojakom bojujúcim na oboch stranách boli v priebehu pestrých dejín postavené i zničené pomníky. Na tie udalosti by sa však zabudnúť nemalo.
