V čase, keď Robert Scott plánoval britskú Expedíciu Discovery a Erich von Drygalski chystal Nemeckú národnú antarktickú expedíciu Gauss, švédsky geológ Dr. Otto Nordenskjöld sa pripravoval na detailný prieskum Antarktického polostrova. Cieľom expedície bolo odplávať do Antarktídy, zmapovať čo najväčší kus pobrežia a zanechať na pevnine malú skupinu bádateľov, ktorá by v blízkosti Antarktického polostrova prezimovala a vykonala dôkladný meteorologický, magnetický a geologický prieskum. V nasledujúcej sezóne sa expedičná loď mala vrátiť a prezimujúcu skupinu vyzdvihnúť. Antarktickú zimu mala expedičná loď aj so zvyšnou posádkou stráviť vedeckým štúdiom na Falklandských ostrovoch, v Južnej Georgii a v Ohňovej zemi.
Loď Antarctic, ktorú Nordenskjöld zadovážil pre expedíciu do Antarktídy, bol pôvodne veľrybársky drevený trojsťažník s výtlakom 226 ton, vybavený prídavným parným strojom, ktorý mal výkon 45 HP. Loď bola postavená v roku 1871 v nórskom meste Drammen neďaleko hlavného mesta Oslo. Začala sa plaviť pod menom Cap Nor a plávala prevažne v polárnych moriach.
Cap Nor sa spočiatku používala na lov veľrýb a tuleňov v okolí Svalbardských ostrovov, ostrova Jan Mayen a Grónska. Koncom 19. storočia nórsky podnikateľ Svend Foyn loď kúpil, vykonal na nej rozsiahle úpravy a po dokončení ju premenoval na Antarctic. Od roku 1893 bola loď nasadená do Antarktického oceánu na lov veľrýb. Loď Antarctic ešte dvakrát zmenila svojho majiteľa, až kým ju napokon kúpil Otto Nordenskjöld, ktorý potreboval pevnú, robustnú a bezpečnú loď pre svoju pripravovanú antarktickú expedíciu.
Otto Nordenskjöld sa narodil 6. decembra 1869 vo východošvédskom meste Småland vo fínsko-švédskej rodine, do ktorej patril aj jeho strýko z matkinej strany, polárny bádateľ Adolf Erik. Po ukončení strednej školy Otto študoval na univerzite v Uppsale, ktorú ukončil doktorátom z geológie. Po ukončení štúdia zostal pôsobiť na akademickej pôde a dosiahol titul docenta geológie. Súčasťou jeho práce bola aj organizácia vedeckých expedícií. Otto Nordenskjöld viedol mineralogické expedície do Patagónie v 90. rokoch 19. storočia a tiež v roku 1898 na Aljašku do oblasti Klondike. Následne začal plánovať svoju Antarktickú expedíciu. Bola financovaná výlučne súkromnými investormi, preto sa nenazývala národná. Nordenskjöld veril tomu, že jeho expedícia bude úspešná, preto neváhal do nej vložiť všetky svoje peňažné prostriedky a ešte sa aj vysoko zadĺžil.
Loď Antarctic opustila Göteborg 16. októbra 1901 s prevažne nórskou posádkou a štyrmi švédskymi vedcami. Na ceste na juh sa na krátko zastavila v juhoanglickom prístave Falmouth, aby si doplnila zásoby uhlia. Pri tej príležitosti Nordenskjöld odcestoval do Londýna, kde sa stretol s Williamom Spiersom Bruceom, vodcom Škótskej národnej antarktickej expedície, ktorá mala čoskoro tiež vyplávať do Antarktídy. Nordenskjöld a Bruce si sľúbili, že sa navzájom zachránia, ak to bude potrebné, keďže budú od seba vzdialení len niekoľko stoviek míľ.
Nórsko-švédskej expedície Antarctic sa zúčastnilo popri veliteľovi expedície Nordenskjöldovi sedem ďalších vedcov spolu so 16 námornými dôstojníkmi a šesťčlenným námorným personálom, dovedna 30 mužov. Velenie lode bolo zverené skúsenému kapitánovi Carlovi Antonovi Larsenovi, ktorý mal skúsenosti s polárnymi moriami. Mladý geograf-geológ-antropológ menom Dr. Gunnar Andersson, sa chystal pripojiť k expedícii na Falklandských ostrovoch a prevziať odborné velenie po tom, čo Nordenskjöldova skupina opustí loď na východnej časti Antarktického polostrova, kde mala prežiť zimu. Podľa plánu loď Antarctic so zvyšnou posádkou mala počas zimy vykonávať výskum v regióne severne od Antarktického polostrova a nasledujúci rok sa mala vrátiť, aby vyzdvihla Nordenskjölda a jeho mužov. Plán bol dobrý, avšak nevyšiel.
Na ceste do Antarktídy loď Antarctic dorazila do Buenos Aires dňa 15. decembra 1901. Tu sa k expedícii pripojil americký maliar Frank Wilbert Stokes a argentínsky námorný dôstojník poručík José María Sobral. Argentínska vláda ponúkla Nordenskjöldovi bezplatný náklad potravín, palivo a pomoc za podmienky, že sa ich dôstojník bude môcť pripojiť k prezimujúcej skupine. Ponuka bola príliš dobrá na to, aby sa odmietla. Antarctic po doplnení posádky a zásob odplávala do južných zemepisných šírok dňa 21. decembra 1901 a na Južné Shetlandy dorazila 11. januára 1902. Pre zlé počasie zakotvili na jednom z ostrovov a po krátkej prestávke, keď sa počasie umúdrilo, pokračovali na juh, aby preskúmali Orléansky kanál. Nordenskjöld do svojho denníka napísal: "Plavili sme sa po mori, cez ktoré sa doteraz nikto nepreplavil. Počasie sa zmenilo ako mávnutím čarovného prútika. Zdalo sa, akoby sa antarktický svet kajal z nehostinného spôsobu, akým nás v predchádzajúci deň prijal, alebo nás chcel nalákať hlbšie do svojho vnútra, aby nás s väčšou istotou vyhladil. V každom prípade sme sa plavili vpred, zmocnení tou horúčkovitou dychtivosťou, akú môže pociťovať len bádateľ stojaci nad prahom veľkého neznáma.“
Na západnej strane Antarktického polostrova urobil Nordenskjöld niekoľko významných geografických objavov: na rozdiel od všeobecného presvedčenia zistil, že Zem Louisa-Philippa bola spojená so Zemou Danco Land a že Orléansky kanál ústil do Gerlachovho prielivu. Chcel pokračovať v detailnom pozorovaní a mapovaní západného pobrežia, ale z nedostatku času sa museli vrátiť a Antarktickou úžinou (Antarctic sound) preplávali na východnú stranu Antarktického polostrova. Na krátko sa zastavili na ostrovčeku Paulet, ktorý mal pobrežie vhodné na pristátie člna, odtiaľ sa preplavli cez záliv Erebus and Terror Gulf a na ostrove Seymour vyložili časť zásob. Loď sa potom plavila na juhozápad smerom k nepreskúmanej oblasti východného pobrežia. Na vybudovanie zimného tábora si Nordenskjöld vybral ostrov Snow Hill, juhozápadne od ostrova Seymour. Spolu s piatimi druhmi bol vysadený na breh s člnom, technickým vybavením, zásobami a záprahovými psami. Po vyložení nákladu loď Antarctic zamierila na sever na Falklandy, aby v bezpečí prezimovala.
Prezimovanie na ostrove Snow Hill
Prvý projekt, ktorý muži na ostrove Snow Hill dokončili, bola malá magnetická pozorovateľňa, ktorá slúžila ako úkryt, kým si nepostavili chatu z prefabrikovanej drevenej konštrukcie. Krátko po usadení na ostrove, provizórnym táborom otriaslo niekoľko silných búrok, čím získali predstavu o tom, čo ich čaká počas zimy. Muži však aj napriek nepriazni počasia prežili pokojnú zimu hlavne preto, že boli nadšení, motivovaní, zdraví a mali dostatok zásob. Začiatkom marca 1902 sa počasie zlepšilo. Nordenskjöld využil koniec antarktického leta a kým sa dalo, podnikal množstvo výletov s člnom a psím záprahom, aby založil potravinové depá na viacerých miestach v širokom okolí.
Zima uplynula a koncom antarktickej jari 1902 sa Nordenskjöld, Sobral a námorník Jonassen vydali na dlhšiu výpravu na prieskum pobrežia Grahamovej Zeme. Mali so sebou sane, do ktorých boli zapriahnuté psy. V dobrý deň mohli prejsť aj 30 míľ, ale to sa stávalo výnimočne, pretože terén bol plný nebezpečných trhlín, z ktorých jedna takmer stála Nordenskjölda život. Nakoniec, dňa 18. októbra 1902, dosiahli svoj cieľ, ktorý popísal Nordenskjöld nasledovne: „Miesto pre postavenie stanu sme nevyberali dlho a stan sme postavili na ľade na úpätí zvetralého, skalnatého ostrohu. Boli sme na mieste, kde predtým nevkročila ľudská noha“. Výpravu prenasledovalo zlé počasie a okrem toho si Jonassen poranil ruku. Počas snehovej búrky sa ich stan roztrhal na kusy a psy uchmatli vrece s jedlom, ktoré okamžite zožrali, skonzumujúc ho aj s časťou vreca, postrojom a bičom. Nordenskjöld uznal, že nadišiel čas návratu do hlavného kempu. Traja muži sa vrátili 31. októbra 1902, keď za 33 dní prekonali vyše 600 kilometrov.
Koncom novembra 1902 sa morský ľad ešte stále neroztopil. Začiatkom decembra Nordenskjöld podnikol cestu na saniach na vedľajší ostrov Seymour a urobil niekoľko dôležitých fosílnych objavov, no začal si robiť ťažkú hlavu kvôli tomu, že sa morský ľad neroztápal a loď nemohla priplávať. Jej príchod očakávali každý deň počas januára a februára, keď bolo more už rozmrznuté, ale stále sa neukazovala. Napokon, keď sa 18. februára 1903 z juhu prihnala snehová búrka a more opäť zamrzlo, vedeli, že ich osud bol spečatený. Muži boli prinajmenšom deprimovaní z vyhliadky, že sú nútení stráviť ďalšiu studenú zimu vo vlhkých a stiesnených priestoroch svojej chaty na ostrove Snow Hill.
Keď prišla jar, Nordenskjöld a Jonassen sa vydali na ďalšiu výpravu so saňami, aby skúmali a mapovali neznámu časť priľahlého pobrežia. Objavili a pomenovali Kanál korunného princa Gustava. Následne sa vydali na vrchol ostrova Vega, aby lepšie videli koľko ľadu je v zálive Erebus a Terror Gulf. Keď chceli zostúpiť dole, Jonassen zbadal niečo, čo sprvoti považoval za vztýčené tulene. Vytiahol ďalekohľad a s úžasom zistil, že sú to traja muži! Ihneď sa im vybrali naproti. Keď sa stretli, Nordenskjöld ich opísal ako „mužov s čiernymi šatami, čiernymi tvárami, vysokými čiernymi čiapkami a s očami zakrytými zvláštnymi drevenými okuliarmi." Keď mu povedali, kto sú, neveril vlastným ušiam. Boli to Gunnar Andersson, poručík Duse a Toralf Grunden, ktorí prežili neuveriteľný príbeh.
Potopenie lode Antarctic
Po vysadení Nordenskjölda a jeho skupiny na ostrove Snow Hill začiatkom roka 1902, loď Antarctic aj so zvyšnou posádkou zamierila späť na Falklandy, aby tam strávili zimu a vyzdvihli druhého veliteľa výpravy Gunnara Anderssona. Počas zimných mesiacov sa zaoberali výskumom na okolitých ostrovoch. Z Falklánd vyplávali na jar dňa 5. novembra 1902 s cieľom vrátiť sa na Snow Hill a vyzdvihnúť prezimujúcu skupinu. Prvý náznak problémov prišiel 9. novembra, keď loď narazila na súvislé ľadové pole. Kapitán Larsen sa niekoľko dní pokúšal preraziť cestu vpred, avšak 17. novembra ich zasiahla silná búrka. Andersson napísal: „O 2:30 ráno 21. novembra ma zobudili hlasné rozkazy z kapitánskeho mostíka, tak som sa obliekol a ponáhľal na palubu. V bezprostrednej blízkosti sa nachádzal obrovský ľadovec, dlhý takmer štyri dĺžky našej lode a podstatne vyšší ako náš hlavný sťažeň. Zjavne nám hrozilo nebezpečenstvo, že nás vietor, ktorý sprevádzal snehovú búrku, bude tlačiť priamo na ľadovú horu. Len zázrakom sme túto hrozivú situáciu prežili bez ujmy. Keď búrka ustala, more sa vyčistilo a loď sa mohla presunúť do otvorených vôd okolo južných Shetlánd. Nakoniec sa nám podarilo pristáť na ostrove Deception. Po jeho opustení sa naše úsilie sústredilo na pokus správne zmapovať Orléansky a Gerlachov prieliv, keďže Belgická expedícia, ktorú viedol Adrien de Gerlache v roku 1898, to neurobila presne. Mapovanie bolo dokončené 5. decembra a Antarctic vyrazila smerom na Snow Hill. Bohužiaľ, keď loď vplávala do zálivu Erebus a Terror Golf, zistili sme, že je zablokovaný ľadom.“ Nakoľko nebolo isté, či sa im podarí včas doplávať na ostrov Snow Hill, aby sa loď ešte počas letnej sezóny stihla vrátiť, Andersson, Duse a Toralf Grunden boli vylodení na breh v zálive Hope Bay, aby zriadili sklad na pobreží. Potom sa vydali na 320 kilometrov dlhú pešiu cestu po ľade na ostrov Snow Hill, aby priviedli prezimujúcu skupinu k lodi.
Kým Anderssonova skupina mierila na Snow Hill, kapitán Larsen a ostatní muži z Antarcticu sa opakovane pokúšali preraziť ľad v zálive Erebus a Terror Golf. Nedokázali však ľad zdolať a po niekoľkých dňoch sa loď ocitla v obkolesení ľadových krýh. Vedec Carl Skottsberg vo svojom denníku 10. januára 1903 napísal: „Počas popoludnia sa tlak ľadu na trup lode dal sotva zaznamenať, ale po večeri sa celá loď začala triasť a počuli sme prudký náraz. Okamžite sme vybehli na palubu, aby sme zistili, čo sa deje. Tlak ľadu dvíhal loď vyššie a vyššie, zatiaľ čo sa ľad po jej stranách drvil na prach.“ Neskôr v tú noc sa Antarctica začala nakláňať na pravobok. Do prasklín v trupe lode natekala voda. Všetci boli pripravení opustiť loď, ale našťastie čerpadlá dokázali držať krok s pritekajúcou vodou. Loď, obklopená ľadom, bola unášaná na juhovýchod takmer týždeň. Dňa 16. januára sa ľadové zovretie uvoľnilo a loď sa čiastočne narovnala. Zníženie tlaku krýh však zhoršilo natekanie vody. Vodné čerpadlá pracovali na plné obrátky. Zúfalý kapitán sa rozhodol dostať loď na pláž na ostrove Paulet. Nepodarilo sa to a posádka bola nútená potápajúcu loď vo vzdialenosti 40 km od ostrova dňa 12. februára 1903 opustiť. Loď Antarctic sa potopila v ten istý deň o 12:45. Po opustení lode sa stroskotanci vydali na cestu na ostrov Paulet cez ľad.
Všetko, čo sa dalo, naložili na veľrybársky čln, ktorý ťahali so sebou a prechádzali z jednej ľadovej kryhy na druhú. Po namáhavom, viac ako dvojtýždňovom pochode, sa 28. februára 1903 konečne dostali na breh ostrova Paulet. Jedinou nádejou, ktorú muži mali, bolo to, že v prípade, že sa loď Antarctic do jesene nevráti, Argentínska vláda vyšle záchrannú loď. Avšak neexistovala možnosť, aby sa záchranná loď dostala cez morský ľad tak neskoro v sezóne. Skôr, ako v nasledujúce leto, nebude môcť žiadna loď priplávať. Muži vedeli, že ich čaká veľmi ťažká zima, pretože aj keď mali nejaké zásoby, vôbec neboli pripravení na prezimovanie v Antarktíde.
Výprava Gunnara Anderssona
Zatiaľ čo sa Antarctica snažila nájsť cestu k ostrovu Snow Hill, aby vyzdvihla Nordenskjölda a jeho ľudí, výprava Gunnara Anderssona, poručíka Duseho a Toralfa Grundena bola ohrozená. Po vylodení sa muži vydali smerom na juhozápad a po 15 hodinách dorazili na ostrov Vega, kde si rozložili tábor. Keď videli na juhu otvorené more, vedeli, že bez člna nemôžu pokračovať na ostrov Snow Hill. Avšak predpokladali, že Antarctica obišla ľadové pole a dorazila na Snow Hill. Skôr ako kapitán Larsen vysadil Anderssona a ostatných dvoch mužov v Hope Bay, sa dohodli, že kto prvý dorazí do zimného tábora na ostrove Snow Hill, povedie všetkých mužov do zálivu v Hope Bay, kde bude čakať Antarctica. Keďže Andersson s druhmi nemohli pokračovať na Snow Hill, nezostávali mu nič iné, než sa vrátiť do zálivu Hope Bay, kde od 13. januára 1903 čakali na príchod lode, aby ich vyzdvihla.
Plynuli dni, aj týždne a loď neprichádzala. Anderssonovi došlo, že sa niečo stalo. Skupina troch mužov sa začala pripravovať na prezimovanie v Hope Bay. Vybrali si miesto, ktoré bolo dobre viditeľné z mora a od 11. februára začali v okolí zbierať kamene a stavať zimnú chatrč. Podarilo sa im vyvýšiť kamenné múry do výšky najvyššieho muža. Sánky slúžili ako strecha, ktorú potom prekryli a starou plachtou. Vo vnútri chartče postavili stan, aby boli dodatočne chránení pred vetrom a snehom. Podlahu pokryli kožou z tučniakov a 11. marca bol príbytok pripravený na bývanie. Keď nastala zima, sneh, ktorý chatrč obklopoval, udržiaval vnútornú teplotu na príjemných pár stupňov pod bodom mrazu. Traja muži lovili tučniaky, kým sa ešte v okolí nachádzali, aby doplnili svoje zásoby potravy a do konca svojho pobytu ich ulovili okolo 700 kusov. Dokonca sa im podarilo uloviť aj zopár tuleňov a chytiť niekoľko rýb cez otvory v ľade. Takto im ubehla dlhá zima.
Keď prišla jar, Andersson si urobil krátky výlet, aby zistil, či je kanál medzi pevninou a ostrovom Vega ešte stále zamrznutý a skutočne to tak bolo. Keďže záchrana neprichádzala, nemalo význam naďalej zostávať v zálive Hope Bay a skupina troch mužov sa vydala na cestu po morskom ľade na ostrov Snow Hill. 29. septembra sa práve chystali vydať na cestu, keď prišla búrka, ktorá ich uväznila v ich malom stane. Andersson napísal: „Búrka naberala na intenzite a súčasne sa veľmi ochladilo. Počas nasledujúcej noci mi stena stanu spadla na hlavu a navalil sa na mňa sneh, takže som ležal ako vo zveráku. Nedokázal som sa ani pohnúť. Jediné, čo mi zostávalo, bolo čakať, kým sa búrka utíši. Stalo sa tak o 30 hodín neskôr." Na ostrov Vega dorazili 9. októbra a našli sklad, ktorý opustili minulé leto. Nasledujúce dva dni si urobili prestávku a venovali sa starostlivosti o omrzliny. Po ich ošetrení pokračovali v ceste. Museli zdolať posledný úsek svojej cesty na Snow Hill, aby sa stretli s ostatnými. 12. októbra Andersson napísal: "O 13:00 sme sa zastavili na Myse Dreyfus, aby sme si pripravili večeru. Skupiny tuleňov ležali na ľade; práve sme prechádzali popri páre zvierat a veľká rodina ležala o niečo ďalej. ´Čo to môže byť za dvojicu tuleňov, čo stojí tak vzpriamene?´ hovorí jeden z nás a ukazuje na nejaké malé, tmavé predmety ďaleko na ľade. ,Pohybujú sa!!!', kričí druhý. Vzrušene sme vytiahli ďalekohľad. - ,To sú muži! To sú muži!´ - kričíme“. Tak sa Anderssonova trojčlenná skupina stretla s Nordenskjöldom a spolu došli na Snow Hill.
Kapitán Larsen a stroskotanci
Príbeh kapitána Larsena a dvadsiatich stroskotancov z potopenej lode Antarctic je ďalším príbehom neuveriteľnej odvahy. Dlhé zimné mesiace v roku 1903 prežili v provizórnej chatrči na ostrove Paulet. Opustení muži lovili tučniaky a tulene, aby si doplnili zásoby jedla na nadchádzajúcu zimu. Kým časť posádky lovila zver, (zabili 1.100 tučniakov!), ostatní stavali kamenný príbytok. Na stavbu bolo treba zbierať kamene a nosiť ich na stavenisko. Keď bol dom dokončený, meral 10 x 7 metrov, pričom väčšinu z nich zaberali obytné priestory a zvyšok sa použiíval ako kuchynka. Pozdĺž stien obytnej časti boli postavené dve kamenné postele, každá pojala 10 mužov. V polovici marca boli búrky dosť prudké a čoskoro jedna z nich odviala strechu kuchyne. Zimné dni sa vliekli a kolobeh dní bol monotónny: spánok, varenie tučniaka (a občas tuleňa alebo ryby), lov a večery strávené rozprávaním alebo čítaním nahlas z jednej z mála kníh, ktoré prežili potopenie lode. Zásoby potravín sa zmenšovali a muži trpeli podvýživou. Dňa 7. júna 1903 zomrel Ole Wennersgaard. Zahrabali ho do záveja, aby ho mohli na jar poriadne pochovať.
Konečne nastal október a ľad v zálive Erebus a Terror Bay sa roztopil. Dňa 31. októbra 1903 sa kapitán Carl Larsen s piatimi členmi posádky sa vybrali na člne do Hope Bay v nádeji, že sa spojí so záchrannou loďou. Celú cestu bojovali so zlým počasím, avšak 4. novembra 1903 sa im konečne podarilo doraziť do Hope Bay. Na ich zdesenie našli prázdny sklad a kamennú chatrč bez strechy, ale po mužoch ani stopy. Na múre obydlia bola pripevnená tabuľka s odkazom, kde bolo napísané, že tam prezimoval Gunnar Andersson, poručík Duse a Toralf Grunden. V chatrči našli mapu s trasou na ostrov Snow Hill. Larsen si uvedomil, že bude musieť absolvovať rovnakú cestu ako Andersson a dúfal, že bude môcť plávať na člne. Zlé počasie ich zdržalo v Hope Bay tri dni, kým mohli spustiť svoj čln do Antarktického zálivu. Larsen napísal: "Vyplávali sme 7. novembra o 4:00 a potom sme celý deň veslovali smerom k zálivu Sidney Herbert. Len tu a tam sme sa stretli s rozptýleným ľadom. Pekné počasie pokračovalo celú ďalšiu noc, preto sme bez oddychu postupovali smerom k nášmu cieľu. Práve keď sme preplávali do Admiralty Sound, sme zistili, že sa súvislý ľad rozprestiera smerom k ostrovom Cockburn a Seymour a v celom prielive. Takže sme vytiahli čln na ľad, aby sme si oddýchli." V tom čase Larsen a jeho spoločníci netušili že, sa v ich blízkosti nachádzala záchranná loď, ktorá sa predierala cez ľad okolo ostrova Joinville.
Záchrana expedície
Keď sa loď Antarctic na jeseň nevrátila, Francúzsko, Švédsko a Argentína zorganizovali záchrannú akciu. V nasledujúcu jar vyslali do blízkosti ostrova Snow Hill záchrannú loď. Poručík Julian Irizar, argentínsky námorný atašé v Londýne, viedol argentínsku záchrannú výpravu na palube korvety Uruguay. Medzitým, ako prebiehali záchranné prípravy, Nordenskjöld, Andersson a Sobral podnikli cestu na ostrov Seymour a zanechali odkaz prievnený na lodnom háku, ktorý bol vztýčený ako signál na skalnej mohyle. 7. november 1903 sa stal dňom veľkého vzrušenia: v tento deň sa Larsen a jeho piati muži dali na pochod cez zamrznutý záliv Erebus a Terror Gulf. V rovnakom čase poručík Irizar a Uruguay dosiahli ľadový šelf pri ostrove Seymour, kde ich loď zakotvila. Malá skupina mužov bola vysadená na breh, aby preskúmala ostrov a hľadala stopy po expedícii. V to popoludnie muži objavili lodný hák a prečítali si odkaz. Poručík Irizar a poručík Yalour nasadli do člna a pomaly plávali pozdĺž okraja ľadu a skúmali pobrežie ostrova Seymour, až kým neuvidel na brehu stan. Pristáli na pobreží a prebudili dvoch mužov, ktorí spali v stane - Bodmana a Akerlunda. Muži potom zaviedli dôstojníkov do zimného tábora na Snow Hill. Sotva sa zvítali, keď začali psi opäť štekať. Keď vyšli von, na svoje veľké prekvapenie uvideli Larsena a jeho piatich mužov, ktorí práve dokončili 24-kilometrový pochod cez ľad. Nordenskjöld napísal: „Žiadne pero nedokáže opísať bezhraničnú radosť z prvého momentu stretnutia. Keď som sa dozvedel, že naša drahá loď už neexistuje, pocítil som skľúčenosť, ale bolo to len na krátko, pretože prevážila radosť, keď som medzi nami videl našich mužov živých a zdravých“. Napokon sa všetci členovia Expedície Antarctic našli a po dvoch zimách prežitých v Antarktíde sa vrátili do Argentíny.
Napriek svojmu dramatickému priebehu a veľkým útrapám, pri ktorých zahynul len jediný muž, boli výsledky expedície považované za vynikajúci vedecký úspech. Jej účastníci preskúmali veľkú časť východného pobrežia Grahamovej zeme, vrátane ostrova Jamesa Rossa, ostrova Seymour a súostrovia Joinville Islands. Expedícia, ktorá tiež získala cenné geologické vzorky, fosílie a vzorky morských živočíchov, vyslúžila Nordenskjöldovi trvalú slávu. Popri úspechu expedície sa nedá nespomenúť, že finančne si Nordenskjöld veľmi nepolepšil. Zostali mu dlhy a s loďou Antarctic sa potopil celý jeho majetok.
V roku 1905 bol Nordenskjöld vymenovaný za profesora geografie a etnografie na univerzite v Göteborgu. Po napísaní správy z expedície, v roku 1909 viedol geologickú expedíciu na prieskum Grónska a začiatkom 20. rokov sa vrátil do Južnej Ameriky, aby vykonával prieskumy v Čile a Peru (veľa vzoriek z tejto expedície je teraz vystavených v Prírodovednom múzeu v Lime). Otto Nordenskjöld zahynul pri dopravnej nehode vo veku 59 rokov, keď ho zrazil autobus v Göteborgu, kde bol aj pochovaný.
Zdroje:
Otto Nordenskjold - Swedish Antarctic Expedition 1901 -1904 (coolantarctica.com)
Swedish Antarctic Expedition - Wikipedia
Antarctic Explorers: Otto Nordenskjöld (south-pole.com)
Antarctic journey: Waters on ice | Oregon ArtsWatch (orartswatch.org)
02-17 Paulet Island | Adrian Wood's Wanderungen
Antpen-en.png (1025×1584) (wikimedia.org)
Tracking the historic voyage of «Antarctic» (teodor.no)
Nils Otto Nordenskjöld - Antarctic Logistics & Expeditions (antarctic-logistics.com)
