Hlavným hrdinom dnešného príbehu je japonský muž menom Nobu Shirase, ktorý sa narodil a vyrastal v čase, keď Japonsko bolo izolované od okolitého sveta a neprenikli k nemu takmer žiadne správy zo zahraničia. Napriek tomu vznikla v srdci malého chlapca Nobu silná túžba po dobrodružstve a pevné rozhodnutie podniknúť objaviteľskú expedíciu do polárnych krajín. Celý svoj život podriadil naplneniu svojho detského sna.
Detstvo a mladosť
Nobu Shirase sa narodil 13. júna 1861 v japonskom meste Nikaho, kde jeho otec slúžil ako budhistický kňaz. V čase Shiraseovho detstva bolo Japonsko autokratickou uzavretou spoločnosťou, izolovanou od zvyšku sveta a ovládanou šógunátom panovníka Tokugawa, ktorý občanom pod hrozbou smrti zakazoval opustiť Japonsko.
Shirase mal sedem rokov, keď bol po občianskej vojne v rokoch 1868–69 šógunát vodcu Tokugawa nahradený novou dynastiou panovníka Meiji a začal sa pomalý proces modernizácie a otvárania japonskej spoločnosti. Hoci západný koncept geografického prieskumu bol v Japonsku neznámy, Shirase si od raného veku vyvinul vášnivý a trvalý záujem o geologický prieskum Arktídy, inšpirovaný príbehmi polárnych bádateľov, ku ktorými sa dostal cez náhodné stretnutia s Európanmi. Najviac ho upútal príbeh sira Johna Franklina a jeho hľadanie severozápadnej morskej cesty. Po ukončení školy sa desaťročný Nobu začal pripravovať na kňazské povolanie, čo však bolo v rozpore s jeho hlbokou túžbou skúmať polárne oblasti. Na veľké sklamanie rodičov, Nobu opustil štúdium teológie a prihlásil sa do cisárskej armády. V roku 1881 získal hodnosť nadporučíka. Aby sa pripravil na budúce ťažkosti, súvisiace s vojenskou službou, zámerne si osvojil sparťanský spôsob života. Vyhýbal sa pitiu a fajčeniu, vzdal sa bývania vo vykurovanej miestnosti a začal tvrdo cvičiť.
Expedícia Chishima na Kurilské ostrovy 1893-95
Počas svojej vojenskej služby sa Nobu Shirase zveril so svojimi ambíciami preskúmať Arktídu vyššiemu dôstojníkovi Kodamovi Gentarōovi, ktorý mu poradil, že by mal najskôr skúsiť preskúmať Kurilské ostrovy (v Japonsku známe ako ostrovy Chishima). Tvorí ich dlhé súostrovie, ktoré sa rozprestiera od japonského ostrova Hokkaido na juhu, až po ruský polostrov Kamčatka na severe. O vlastníctvo Kurilských ostrovov sa dlho viedli spory medzi Japonskom a Ruskom, až kým v máji 1875 obe strany podpísali Petrohradskú zmluvu, na základe ktorej ostrovy pripadli Japonsku. Krajina vychádzajúceho slnka sa na oplátku vzdala svojich územných nárokov na ostrov Sachalin.
Príležitosť na prieskum Kurilských ostrovov sa naskytla v roku 1893, keď sa Shirase rozhodol pripojiť k vojenskej výprave vedenej dôstojníkom Naritada Gunji, ktorá viedla na sever Kurilských ostrovov. Cieľom bolo na ich najsevernejšom ostrove Shumshu založiť trvalú japonskú vojenskú základňu.
Výprava zahŕňala aj tajnú špionážnu misiu na Aljašku. Zle organizovaná a nedostatočne materiálne vybavená vojenská výprava nemohla dopadnúť dobre. V priebehu zimy 1893–94 zomrelo jej desať členov. Jej veliteľa Gunjiho po roku prevelili do bojového útvaru v čínsko-japonskej vojne. Pod tlakom vojenských povinností sa na budovanie vojenskej základne na ostrove Shumshu zabudlo. Prerušilo sa zásobovanie a lodné spojenie s Japonskom. Všetkých vojakov na ostrove ponechali napospas zime a nedostatku potravín. Vojaci boli nútení prežiť na ostrove už druhú zimu. Počas tuhej zimy niekoľko ďalších vojakov podľahlo chladu, podvýžive a skorbutu. Výhodu mali tí, ktorí si dokázali prilepšiť svoj jedálny lístok príležitostne ulovenou zverou a rybami. Zopár najzdatnejších vojakov sa predsa len dočkalo, že ich v auguste 1895 prišli vyzdvihnúť. Shirase bol medzi nimi. Napriek katastrofickému priebehu misie na vojenskej základni na Shumshu, považoval tieto skúsenosti za neoceniteľné pre svoje plány do budúcnosti. Shirase zostal aj naďalej v armáde a zúčastnil sa rusko-japonskej vojny v rokoch 1904-05.
Japonská antarktická expedícia 1910-12
V roku 1909 boli Shiraseove dlhodobé ambície viesť expedíciu na severný pól zmarené, keď dvaja Američania, Frederick Cook a Robert Peary, nezávisle od seba tvrdili, že dosiahli severný pól. Shirase preto obrátil svoju pozornosť zo severného na južný pól. Aby získal na južnom póle prvenstvo, musel postupovať rýchlo, pretože rovnaký cieľ mali aj ďalšie dve expedície - Roberta Falcona Scotta a Roalda Amundsena. Napriek Shiraseho veľkému úsiliu, ani japonská vláda, ani učené spoločnosti neboli ochotné podporiť jeho plány. Avšak v roku 1910 sa mu s pomocou vplyvného japonského aristokrata - pána Okumu podarilo získať časť finančných prostriedkov (zvyšok si požičal), ako aj účasť jedného vedca. Shiraseho plánovanie expedície bolo viac založené na romantickej predstave, než na praktických skúsenostiach.
Skromná súkromne financovaná japonská antarktická expedícia vyplávala z Tokia dňa 29. novembra 1910 na malom drevenom škuneri Kainan Maru, ktorý bol pôvodne rybárskou loďou. Na palube sa nachádzalo 27 mužov a 28 sibírskych záprahových psov. Shiraseho plánom bolo priplávať do Antarktídy začiatkom roku 1911, zriadiť si na vhodnom mieste zimný tábor a poslať loď prezimovať na sever. V letnej sezóne 1911–1912 hodlal Shirase usporiadať pešiu výpravu k pólu. Podľa tohto plánu sa výprava k pólu mala začať 15. septembra. Návrat výpravy z pólu bol naplánovaný na koniec februára 1912.
Počas plavby z Tokia sa Shiraseho loď Kainan Maru zastavila v novozélandskom prístave vo Wellingtone, kde 8. februára 1911 zakotvila. Okamžite vyvolala veľký záujem novinárov. Bola to najmenšia loď, aká kedy vyplávala na antarktickú expedíciu. Jej výtlak bol 200 ton a dĺžka 30 metrov. Pri porovnani s Amundsenovou loďou Fram bola Kainan Maru polovičná a pri porovnaní so Scottovou loďou Terra Nova len tretinová. Bol to trojsťažník, opatrený prídavným pohonom na parný stroj s výkonom 18 HP, ktorý bol na vtedajšie časy veľmi nízky. Malá loď bola veľmi nestabilná a psy plavbu zle znášali. Už počas cesty z Tokia do Wellingtonu polovica ťažných psov uhynula.
Verejnosť sa k Shiraseho expedícii vyjadrila ako k slabo vybavenej a zle zásobenej. Bambusové sane, ktoré viezol Shirase, sa v žiadnej inej polárnej expedícii predtým nepoužili a vzbudzovali obavy. Potravinové zabezpečenie bolo nedostačujúce. Expedícii chýbali aj základné navigačné pomôcky, ako sú mapy antarktických morí. Ale najväčším problémom Shirasovej expedície bolo to, že sa na plavbu do Antarktídy vydali veľmi neskoro.
Napriek tomu, že v Novom Zélande nedostala doporučenie na ďalšiu plavbu, loď Kainan Maru opustila Wellington tri dni po príchode, dňa 11. februára 1911 a nabrala kurz na juh. V tom čase bolo more mimoriadne rozbúrené, ale aj tak sa škuneru Kainan Maru podarilo preplávať až k Antarktickej pevnine, ktorú po prvýkrát uvideli dňa 6. marca. Pokúsili sa priblížiť k pevnine a pristáť, ale morský ľad im to tak neskoro v sezóne neumožnil. Hrozilo, že loď bude uväznená v ľade a že budú musieť stráviť zimu za polárnou kružnicou. Preto boli nútení vrátiť sa na sever a na prezimovanie si vybrali prístav v austrálskom meste Sydney.
Po vojenských vpádoch Japonska do Ruska a Číny bola v Sydney protijaponská nálada a mnohí obyvatelia Austrálie nedôverovali tomu, že Shirase vedie skutočnú antarktickú expedíciu. Malá veľkosť lode a jediný záprahový pes, ktorý prežil, vyvolávali oprávnené obavy. Shirase bol navyše považovaný za osobu, ktorá porušila nepísané zákony etikety polárneho prieskumu, a to - verejne ohlásiť cieľ expedície.
Shirasemu sa však podarilo nájsť si v Austrálii spojenca. Geológ Tannatt Edgeworth David, ktorý sa v predchádzajúcom roku vrátil z Antarktídy po dosiahnutí južného magnetického pólu (na Shackletonovej expedícii Nimrod), sa zastal Shiraseho a vyvrátil obavy verejnosti, keď novinárom potvrdil, že Shirase je skutočným polárnym prieskumníkom a nie japonským špiónom. Ako prejav vďaky Shirase daroval Davidovi svoj samurajský meč.
Dňa 19. novembra 1911, keď Shirase doplnil stav posádky o niekoľkých nových členov a dorazila dodávka nových ťažných psov, loď Kainan Maru vyplávala na svoju druhú plavbu do Antarktídy. V tom čase už mal Shirase vypracovaný nový plán expedície. Uznal, že dobytie pólu je mimo jeho možností – Scott a Amundsen mali priveľký náskok – a preto sa uspokojil aj so skromnejšími cieľmi v oblasti vedy a všeobecného bádania.
Začiatkom januára 1912 loď Kainan Maru po druhý raz dorazila k antarktickej pevnine. Sprvoti plávala pozdĺž pobrežia, preplávala okolo Rossovho ostrova, kde mal na Cape Evans Scott svoju základňu a dňa 19. januára 1912 sa japonskí polárnici doplavili do Zátoky veľrýb, v ktorom kotvila Amundsenova loď Fram. V tom čase bol Amundsen so svojou výpravou už na spiatočnej ceste z južného pólu. Hoci Shirase tvrdil, že sa nebude pokúšať dosiahnuť južný pól, predsa sa rozhodol, že vyskúša, ako ďaleko na juh sa môže dostať so svojím psím záprahom.
Loď Kainan Maru zakotvila pri Veľkej ľadovej bariére. Štvorčlenná skupina Japoncov so psími záprahmi a zásobami na 20 dní vyrazila dňa 20. januára smerom na juhovýchod. Od začiatku výpravy jej účastníci bojovali s prudkým vetrom a so silným mrazom. Počas výpravy z dôvodu omrzlín prišli o niektorých psov. Kvôli počasiu museli občas presedieť aj niekoľko dní vo svojich stanoch. Kvôli nepriazni počasia sa ich postup na juh spomalil a boli prinútení šetriť zásobami. Na 26. deň výpravy im zostal proviant už len na ďalšie dva dni. Nedostatok potravín ich však neprinútil k návratu a pokračovali ďalej. Po dvoch dňoch, keď dosiahli 80°5' južnej zemepisnej šírky, Shirase rozhodol, že je čas vrátiť sa. Na tomto mieste výprava vztýčila japonskú vlajku, pred ktorou Shirase zasalutoval, uložili plechovku s ich menami a vydali sa na pochod naspäť. Spiatočná cesta, dlhá 250 km, im trvala ďalšie tri dni.
Kým sa Shirase a jeho výprava nachádzali na ceste na juhovýchod, druhá časť expedície sa venovala meteorologickým meraniam. Loď Kainan Maru zakotvila pri pobreží Zeme kráľa Eduarda VII. a časť posádky vystúpila na pevninu – bolo to po prvýkrát, čo človek položil nohu na túto časť Antarktídy. Po odobratí geologických vzoriek, sa loď vrátila k Veľkej ľadovej bariére, kde vyzdvihla Shiraseho výpravu a 3. februára 1912 odplávala na sever. Shiraseho antarktická expedícia sa vrátila do Japonska a dňa 12. júna 1912 zakotvila v Tokijskom prístave. Zaobišla sa bez strát na ľudských životoch, bez vážnych zranení a všetci členovia posádky boli v dobrom zdraví. Hoci expedícia neurobila žiadne významné geografické ani vedecké objavy, dokázala, že aj Japonci sú schopní zorganizovať a vykonať polárnu expedíciu. Japonsko sa stalo prvou mimoeurópskou krajinou, ktorá v 20. storočí prispela k polárnemu prieskumu. K výsledkom expedície sa počíta aj štvrté prekročenie 80. rovnobežky v histórii antarktického bádania a prekonanie dovtedajšieho rýchlostného rekordu v jazde na saniach. Shiraseho pristátie na pobreží Zeme kráľa Eduarda VII. bolo úspechom, ktorý sa nepodaril ani Scottovi, či Shackletonovi, ktorí sa o to pred Shirasem pokúšali. Japonskej expedícii na lodi Kainan Maru sa podarilo preskúmať antarktické pobrežie na miestach, ktoré ešte nikto pred ňou nepreskúmal.
Po návrate expedície do Tokia sa jej dostalo vrelého prijatia. Shirase dostal pozvanie, aby o svojich skúsenostiach porozprával cisárskej rodine. Bohužiaľ, šesť týždňov po návrate expedície, cisár Meiji zomrel a národný záujem o bádanie v Antarktíde upadol. Shiraseho monografie, vydané v roku 1913, mali len malý ohlas a v zahraničí zostala Japonská expedícia úplne nepovšimnutá.
Neskoré roky
Nakoľko Shiraseho expedícia strávila na juhu namiesto jedného roka až dva, náklady sa značne zvýšili. Japonská vláda neponúkla Shirasemu žiadnu finančnú pomoc a jeho dlhy narástli. Shirase bol nútený predať svoj dom, aby mohol uspokojiť veriteľov. Niekoľko rokov cestoval po krajine a prednášal. V roku 1921 sa vrátil na Kurilské ostrovy v nádeji, že získa ďalšie finančné prostriedky prostredníctvom komerčného podnikania v chove kožušinových zvierat. To sa podarilo len čiastočne a v roku 1924 bol späť v pevninskom Japonsku, kde sa prebíjal, ako sa dalo.
Shirase však neupadol do úplného zabudnutia. V roku 1927 bol pozvaný na stretnutie s Amundsenom, ktorý pricestoval na návštevu Tokia, aby uskutočnil prednášku o svojom plánovanom lete nad severným pólom. Aj keď sa Shirase nikdy predtým s Amundsenom nestretol, Amundsem mu preukázal rešpekt a upozornil verejnosť na významného japonského polárnika.
Ako ďalší znak rastúceho uznania, Shirase sa stal čestným prezidentom Japonského inštitútu pre polárny výskum, ktorý bol založený v roku 1933. V tom istom roku bola v časopise Geographical Journal uverejnená prvá správa o japonskej antarktickej expedícii v angličtine. O dva roky neskôr, v roku 1935, Shirase vyrovnal posledné dlhy svojej expedície. Čoskoro nato bola krajina zapletená do druhej čínsko-japonskej vojny a všetok ďalší záujem o polárny prieskum bol odložený. Shirase prežil vojnové roky nenápadne v prenajatej izbe nad obchodom s rybami a zomrel 4. septembra 1946 vo veku 85 rokov a vo veľkej chudobe.
Záver
Po Shiraseho smrti bol jeho príspevok k prieskumu Antarktídy uznaný nielen v Japonsku, ale aj v zahraničí. Záujem Japonska o Antarktídu ožil v roku 1956, keď Prvá japonská antarktická výskumná expedícia vyplávala s výskumnou loďou Soya na ostrov East Ongul a založila výskumnú stanicu Showa. Táto expedícia pomenovala mnohé významné geologické miesta v tejto oblasti, vrátane ľadovca, ktorému dala meno Shirase. V roku 1961 Novozélandský výbor pre názvy miest v Antarktíde pomenoval aj časť pobrežia Zeme kráľa Eduarda VII podľa Shiraseho. Austrálske múzeum v Sydney dodnes uchováva samurajský meč, ktorý Shirase venoval Edgeworthovi Davidovi tesne pred jeho druhou plavbou do Antarktídy v novembri 1911. Meč darovala múzeu v roku 1979 Davidova dcéra a stal sa mimoriadnou atrakciou predovšetkým pre japonských návštevníkov.
Podľa svojho významného rodáka Shiraseho pomenovalo Japonsko v roku 1981 aj nový expedičný ľadoborec. Ten zostal v prevádzke 28 rokov a jeho nástupca z roku 2009 bol pomenovaný rovnako. V roku 1981 Shiraseho rodné mesto Nikaho postavilo sochu blízko rodiska svojho slávneho prieskumníka. V roku 1990 bolo v meste Nikaho otvorené múzeum venované pamiatke prieskumníka Shiraseho. Každý rok dňa 28. januára, na poctu Shiraseho nezlomnej oddanosti prieskumu Antarktídy múzeum organizuje špeciálny festival, „Walk in the Snow“.
Tento inšpiratívny príbeh sa stal len vďaka tomu, že muž menom Nobu Shirase nikdy nezabudol na svoj veľký detský sen. Celý svoj život obetoval naplneniu svojej túžby a nič ho na jeho tŕnistej ceste nezastavilo.
Zdroje:
Japanese Antarctic Expedition - Wikipedia
Japanese Antarctic Expedition (memim.com)
Nobu Shirase: The Japanese explorer with a forgotten Antarctic expedition (wiredforadventure.com)
Picture Of Shirase Nobu Expedition (famous-explorers.com)
Scott, Amundsen… and Nobu Shirase | New Scientist
Our Global Neighbours: Nobu Shirase - The Australian Museum Blog
