Dnešný príbeh nadväzuje na arktické prieskumné aktivity Huberta Wilkinsa, jedného z najvýznamnejších priekopníkov polárneho bádania. V tomto blogu Vám prinášam rozprávanie o jeho poslednej expedícii, o ktorej som až nedávno získala dostatok verejne dostupných informácií.
Arktída bola začiatkom 20. storočia ešte stále neznámou a neprebádanou časťou sveta. Otázka, či sa na severnom póle pod ľadovou pokrývkou nachádza pevnina, alebo nie, nebola ešte stále zodpovedaná. Aj z tohto dôvodu sa dosiahnutie severného pólu stalo lákavou výzvou pre viaceré expedície, ktoré sa neváhali vydať na extrémne riskantnú cestu na sever, aby priniesli odpoveď na túto otázku.
V roku 1926 sa však veľa zmenilo. Prvé potvrdené dosiahnutie severného pólu uskutočnil nórsky prieskumník Roald Amundsen, ktorý po 17-hodinovom lete vzducholoďou preletel ponad severný pól. Zo vzducholode však nikto z expedície nevystúpil, aby preskúmal geológiu severného pólu. To bol dôvod, prečo prítomnosť pevniny na póle nebola potvrdená.
Hubert Wilkins sa narodil ako štrnáste dieťa juhoaustrálskeho farmára a veľmi skoro sa naučil žiť a prežiť v divočine. Počas pobytu v prírode bol vystavený vrtochom počasia, a preto ho dôkladne študoval. Už v mladom veku nadobudol značné skúsenosti a poznatky o zmenách počasia a o klimatických vplyvoch. Počas svojho bohatého a naplneného života sa venoval aj fotografovaniu, filmovaniu, lietaniu a publicistike. Avšak jeho najväčšou vášňou bol vedecký prieskum, ktorý ho zaviedol do celého sveta. V roku 1928 uskutočnil prvý transarktický prelet lietadlom, ktorého viac než 3.200 km dlhá trasa viedla z Aljašky cez severný pól, až na Špicbergy. Letel na jednomotorovom lietadle Lockheed Vega viac ako 20 hodín bez medzipristátia. Úspešný prelet nad Severným ľadovým oceánom mu priniesol obrovské uznanie a rytiersky titul. Ďalšou expedíciou, ktorá mu mala priniesť svetovú slávu, malo byť dosiahnutie severného pólu na ponorke.
Po skončení Prvej svetovej vojny sa nachádzalo v prístavoch Amerického vojenského námorníctva niekoľko pomerne zachovalých ponoriek, ktoré však nemali ďalšie využitie a zároveň potrebovali opravy, na ktoré neboli prostriedky. Preto boli určené na likvidáciu. Wilkins si prenajal jednu z vyradených ponoriek Amerického námorníctva za 1,- USD na rok. Jeho cieľom bolo prestavať a upraviť vojenskú ponorku pre účely arktickej expedície. Vedeckým cieľom pripravovanej expedície na pól mal byť zber dát, ktoré by vedci využili na zdokonalenie kvality predpovedí počasia pre Európu.
V roku 1929 Wilkins prijal pozvanie tlačového magnáta Williama Randolpha Hearsta, aby sa zúčastnil letu okolo sveta na vzducholodi Gróf Zeppelin. Počas tohto letu sa Wilkins popri spoločenských povinnostiach venoval aj hľadaniu sponzorov pre svoju plánovanú expedíciu. V priebehu letu prišiel na nápad, že rozšíri expedíciu o stretnutie vzducholode s ponorkou priamo na póle. Hearst sa pre jeho nápad nadchol a za predpokladu, že sa expedícia vydarí, prisľúbil zakúpiť autorské práva na publikáciu správ o priebehu a výsledkoch expedície za 250.000 USD.
V roku 1931 vrcholili prípravy na Wilkinsovu expedíciu na severný pól, ktorá mala konečne priniesť odpoveď na otázku existencie pevniny na póle.
Wilkins predstavil plány na kombinovanú expedíciu v New Yorku za veľkého záujmu médií. Na slávnostnom krste expedičnej ponorky sa zúčastnil aj vnuk Julesa Verneho. Ponorka dostala názov podľa Verneho románu "Dvadsaťtisíc míľ pod morom" - Nautilus. Nakoľko v tom čase stále ešte platila v USA prohibícia, ponorku pokrstila pani Wilkinsová kockami ľadu. Okrem názvu ponorky, sa Wilkins Verneho románom aj technicky inšpiroval. Po vzore kapitána Nema, prerobil priestor vo vnútri ponorky, pôvodne využívaný pre vypúšťanie torpéd, na tlakovú komoru, ktorou sa dalo z ponorenej ponorky zostúpiť pod morskú hladinu. Keď tlak vzduchu v komore dosiahol tlak vody pod ponorkou, bolo možné otvoriť poklop a potápač mohol vojsť do vody a vykonať v okolí ponorky prieskum. Wilkins sa zapísal do knihy rekordov za prvý uskutočnený výstup z ponorky pod morskú hladinu. Týmto spôsobom sa mohli aj zbierať vzorky podmorskej fauny a flóry. Podobne ako kapitán Nemo, aj Wilkins túžil objavovať polárne moria. Najviac zo všetkého ho však zaujímalo, či má Arktída vplyv na európske klimatické podmienky. Wilkins tušil, že Arktída zohráva kľúčovú úlohu pre vývoj globálnej klímy a veril, že s nadobudnutými poznatkami bude možné robiť dlhodobé a presné predpovede počasia.
Expedičnú ponorku dal Wilkins upraviť na plavbu v arktických podmienkach. Jej hornú časť opatril hladkým dreveným obložením, aby sa mohla kĺzať pod ľadom. Vpredu dal namontovať tlmič, ktorý by chránil ponorku pri náraze na ľadovec. Z hornej časti plášťa ponorky malo vystupovať vysúvacie zariadenie na prevŕtanie ľadu, pre prípad, že by ponorka na dlhší čas uviazla pod ľadom. Malo v núdzových podmienkach pod ľadom umožniť prístup k čerstvému vzduchu. Hoci bolo toto inovatívne bezpečnostné zariadenie opakovane testované, nikdy sa ho nepodarilo uviesť do funkčného stavu, a preto nebolo nikdy použité.
Úpravy na ponorke postupovali pomalšie, ako sa očakávalo a Wilkins sa dostal pod časový tlak, pretože krátka letná arktická sezóna sa blížila. Preto nariadil urýchliť prípravy. Počas prvej testovacej plavby sa ukázalo, že došlo k poruche a ponorka sa nekontrolovateľne ponorila pod úroveň 60 metrov, čo bola maximálna hĺbka ponoru. V hĺbke začali praskať nity a netesnosťami prenikala do ponorky voda. Hrozila katastrofa. Šťastie však stálo pri Wilkinsovi a napokon sa posádke podarilo ponorku vynoriť nad hladinu. Nautilus však potreboval opravy a odchod na expedíciu sa musel opäť raz odložiť.
V tejto situácii sa Wilkins nevyhol kritike novinárov, ktorí poukazovali na veľké riziko exedície. Wilkins si uvedomoval, čo všetko posádke hrozí, ale bezpečnosť expedície mohol zvýšiť len tým, že by si dal postaviť novú ponorku, čo mu ale obmedzený rozpočet neumožňoval.
Počas prípravy na expedíciu Wilkins napísal a vydal knihu s názvom: "Pod severným pólom"/Under the North Pole, v ktorej zverejnil detaily prípravy na expedíciu, v snahe jej predajom získať dodatočné finančné prostriedky. Čiastočne sa mu to aj podarilo.
Konečne, dňa 4. júna 1931, po úspešnej sérii testovacích plavieb, Nautilus opustil New York a odplával do Arktídy. Po prekonaní Atlantického oceánu mal byť prvou zastávkou Nórsky prístav v Bergene, kde mali byť vykonané posledné úpravy a naložené čerstvé zásoby. Čas sa krátil a už o dva mesiace malo nastať obdobie silných búrok. Aj keby boli ideálne podmienky, severný pól by nemohli dosiahnuť skôr ako za 4 týždne.
O týždeň po vyplávaní, uprostred Atlantiku, sa ponorka dostala do silnej búrky, ktorá spôsobila, že najprv zlyhal motor na pravoboku a o niekoľko dní aj na ľavoboku. Mechanici sa pokúšali pokazené motory opäť uviesť do prevádzky, ale nepodarilo sa im to. Devätnásť rokov po potopení Titanicu, Nautilus vyslal signál núdzového volania SOS. Našťastie bola nablízku americká vojnová loď USS Wyoming, ktorá zachytila volanie o pomoc. Niekoľko hodín sa posádka Nautilusu snažila dostať ponorku do vleku vojnovej lode, podarilo sa to, až keď sa búrka utíšila. Nálada posádky nebola najlepšia a oprávnené obavy z ďalších technických problémov polarizovali jej členov. Väčšina polárnikov zostala verná expedícii, ale našli sa aj takí, ktorí sa pri najbližšej príležitosti chystali expedíciu opustiť. Po 23 dňoch zakotvil Nautilus v juhoanglickom meste Plymouth. Opravy trvali vyše mesiaca. V ich priebehu expedíciu navštívil princ z Walesu, budúci kráľ Eduard XVIII. Wilkins sa s ním poznal z Prvej svetovej vojny a obaja zdieľali vášeň pre lietanie. Táto návšteva povzbudila poklesnutú morálku posádky. Kým Wilkins čakal na ukončenie opráv, čas plynul a arktický let vzducholode Graf Zeppelin bol zrušený. Wilkins sa však nevzdával. Konečne, dňa 5. augusta dorazil opravený Nautilus do Bergenu, kde boli naložené nové zásoby, vedecké prístroje a tiež vykonané úpravy ponorky pre plavbu v Arktíde. V Bergene dostal Wilkins telegram od Hearsta, s odkazom, aby ukončil expedíciu a preložil ju na nasledujúci rok. Avšak Wilkins sa nehodlal dať odradiť a trval na pôvodnom pláne.
Dňa 19. augusta dosiahol Nautilus Špicbergy. Krátko po ich dosiahnutí, ponorku obklopil ľad. Vo vnútri lode bolo veľmi chladno. Ignorujúc nízku teplotu, Wilkins začal vykonávať vedecký výskum. Jedným z experimentov, bolo overiť, či má Zem dokonale guľatý tvar. Slúžilo na to špeciálne upravené kyvadlo. Čím bližšie sa kyvadlo nachádzalo k stredu Zeme, tým rýchlejšie sa pohybovalo. Ako sa ukázalo, zo skracujúcou sa vzdialenosťou od pólu, sa rýchlosť kyvadla zvyšovala. Tieto merania mali veľký historický význam. Po prvýkrát sa experimentálne overilo, že Zem je pri póloch sploštená a bolo možné presne vypočítať jej tvar.
Čím viac sa ponorka približovala k severnému pólu, tým chladnejšie bolo v jej vnútri a zima sa stávala neznesiteľná. Posádka sa musela sústavne pohybovať, aby bojovala s nízkymi teplotami. Všade v interiéri sa usádzal zamrznutý kondenzát, pretože plášť ponorky nebol dostatočne izolovaný a nemali vykurovanie. Hrozilo, že zamrzne vodovodné potrubie. Ani v týchto ťažkých podmienkach, Wilkins a jeho tím neprestávali vykonávať vedeckú prácu. V tlakovej komore skúmali, aké živočíchy žijú v Severnom ľadovom oceáne. Boli očarení výskytom veľkého počtu medúz, čo popisoval aj Verne vo svojom románe.
Vedecké výskumy, akokoľvek boli unikátne, však nestačili na to, aby sa výsledky expedície ocitli na prvých stránkach novín. Bolo potrebné pokračovať v plavbe na sever a ponoriť sa pod súvislý ľad. Wilkins musel čeliť odporu posádky v pokračovaní plavby. Všetci mali obavy o svoj život a požadovali návrat. Keď sa blížili k okraju súvislého ľadu, dal Wilkins spustiť do vody potápača, aby skontroloval technický stav ponorky. Ako sa ukázalo, časť riadenia ponorky chýbala. Wilkins si nevedel vysvetliť, ako sa stalo, že dva plaváky nie sú na svojom mieste. Do úvahy prichádzali dve možnosti. Buď sa odlomili počas plavby medzi ľadovými kryhami, alebo ich zmiznutie bolo v dôsledku sabotáže.
Dňa 28. augusta 1931 Nautilus dosiahol okraj pevného ľadu na 82° severnej šírky. K pólu zostávalo preplávať zvyšných 800 km. Napriek chýbajúcej časti riadenia, Wilkins neprestával postupovať na sever. Hnala ho túžba dokázať svetu, že ponorka dokáže plávať pod ľadom a môže dosiahnuť pól. Nachádzali sa v pokojných vodách a Wilkins sa tvrdohlavo pridŕžal pánu. Vydal príkaz na naplnenie nádrží vodou a ponorka sa vydala plnou parou vpred. Po prvý raz sa ponorila pod pevný ľad. Zvuk kĺžuceho sa ľadu o hornú časť trupu ponorky bol hrozivý. Zdalo sa, že sa drevená konštrukcia odtrhne. Týmto výkonom sa Wilkinsova expedícia stala historicky prvou, ktorá sa ocitla pod arktickým ľadom. V extrémnych podmienkach sa však zničila časť rádiového vysielača a posádka stratila spojenie so svetom. Nielenže sa nedokázali spojiť so základňou na pevnine, ale nedokázali ani vyslať volanie o pomoc.
Po strate spojenia s expedíciou, sa v amerických novinách začali objavovať články o tom, že Wilkinsova expedícia zahynula. Wilkins sa aj napriek veľkým technickým prekážkam a ťažkostiam ešte stále nevzdával. Potreboval priniesť dôkaz o tom, že ponorka sa skutočne dostala pod súvislý arktický ľad. Vysadil na okraj ľadu kameramana, ktorý mal natočiť dôkaz o ponorení ponorky pod ľad. Pre účely filmovania museli plavbu pod ľadom niekoľkokrát zopakovať. Kým Wilkins uznal, že dôkaz získali, vzniklo niekoľko metrov použiteľných záberov,
Po ukončení filmovania si urobili prestávku a kým sa posádka prechádzala po ľade, Wilkins využil slnečný deň na to, aby presne zameral polohu. Zatiaľ mechanici pracovali na oprave vysielačky. Podarilo sa im uviesť ju do prevádzky a zaslať správu, že expedícia je v poriadku. Takmer okamžite dostali z New Yorku odpoveď: „Milý pán Wilkins, sme nesmierne radi, že sme dostali od Vás dobré správy. Máme však veľké obavy o Vás a o členov Vašej posádky a žiadame, aby ste sa okamžite vydali na návrat.“ Správa ďalej informovala Wilkinsa, že plán stretnutia so vzducholoďou sa zrušil a že Hurst pozastavil ďalšie financovanie expedície. Bola to veľká rana pre Wilkinsa. Investoval do expedície vyše 100.000,- USD z vlastných zdrojov, takmer všetky peniaze, ktoré vlastnil a bez dosiahnutia cieľa expedície, bude po návrate čeliť bankrotu.
Vedecký tím sa zhodol, že jediné, čím je možné zachrániť reputáciu expedície, je sústrediť sa na vedeckú prácu. Zariadením, ktoré nazývali Nansenova fľaša, merali teplotu v oceáne vo veľkých hĺbkach približne 3 km pod hladinou, ako aj koncentráciu soli v morskej vode. Týmito meraniami dokázali, že existuje časť Golfského prúdu, ktorý prúdi do Severného ľadového oceánu a ovplyvňuje klimatické podmienky v severnej Európe. Po troch týždňoch strávených v arktickom ľade, Wilkins konečne vydal pokyn na návrat.
Počas plavby k nórskemu pobrežiu, sa opäť dostali do búrky, ale s veľkým šťastím sa im dňa 20. septembra 1931 podarilo dosiahnuť Bergen, kde ich vítali davy ľudí. Po zakotvení zistili, že pokazený motor im už neumožní ďalšiu plavbu. Prostriedky na opravu Wilkins nemal. Majiteľ lode - Americké námorníctvo - vydal príkaz na potopenie ponorky. Stalo sa tak v hlbokom fjorde neďaleko Bergenu. Wilkins sa vrátil do USA sklamaný z toho, že nedosiahol severný pól. Blížiaca sa Druhá svetová vojna bola príčinou toho, že Wilkins sa už na novú expedíciu nevypravil. Otázka, čo spôsobilo zmiznutie plavákov a tým poškodenie riadenia ponorky, zostala nezodpovedaná.
Po skončení vojny v roku 1952, USA sa začali zaoberať vývojom a výrobou prvej ponorky na svete na nukleárny pohon. Bola 100 metrov dlhá, s výtlakom 5.000 ton. Bola asi 5-násobne väčšia ako Wilkinsova ponorka. Nová ponorka dostala opäť názov Nautilus. Nakoľko bola v tom čase prohibícia už zrušená, pri krste nechýbala fľaša šampanského, ktorú rozbila prvá dáma USA, pani Eisenhowerová. Atómová ponorka mala veľa inovatívnych riešení. Bola navyše priestranná a pohodlná. Nautilus dostal tajné posoltvo, ktoré dostalo názov operácia Sunshine. Jeho prvá plavba smerovala popod arktický ľad cez severný pól. Trasa viedla 3.000 km popod arktický ľad. Ukázalo sa, že na póle neexistuje pevnina. Krátko po splnení tohto cieľa ponorka dosiahla Verneho rekord a prekonala 20.000 míľ pod morom. Po splnenej misii a návrate do New Yorku, sa Nautilusu dostalo vrelého prijatia. Na oslave však chýbal však jeden významný človek, bez ktorého by sa táto misia nikdy neuskutočnila – sir Hubert Wilkins, ktorého zabudli pozvať.
Až do konca svojho života Wilkins neprestal snívať o uskutočnení ďalšej expedície ponorkou na severný pól. Nedožil sa jej. V roku 1959, vo veku 70 rokov zomrel.
80 rokov po potopení Wilkinsovej ponorky Nautilus, sa skupina vedcov rozhodla vypátrať príčinu neúspechu Wilkinsovej expedície. Zorganizovali prieskum morského dna v mieste, kde odpočíval potopený Nautilus. Pokúšali sa dať odpoveď na otázku, či sa jednalo o sabotáž, alebo o poruchu riadenia. V hĺbke 340 metrov našli potopenú ponorku, z ktorej odstránili nánosy bahna, ale príčinu poruchy sa im nepodarilo neobjaviť.
Hubert Wilkins počas svojej expedície kvôli technickým problémom síce nedoplával k severnému pólu, ale dokázal, že ponorkou je možné k pólu doplávať. Po dlhých rokoch zabudnutia, sa Wilkinsovo meno začalo viac objavovať na verejnosti. Právom sa mu pripisujú zásluhy za jeho priekopnícku vedeckú prácu, na ktorú v čase jej vzniku ľudstvo ešte nebolo pripravené. Výsledky jeho výskumov sa dodnes využívajú a prispievajú k lepšiemu pochopeniu klimatických zmien.
Zdroje:
William Randolph Hearst – Wikipedia
Frozen North - Sir Hubert's Forgotten Submarine Expedition | KPBS Public Media
