Mali sme mladého tureckého sprievodcu, ktorý ako – tak hovoril po česky a tá oficiálna časť exkurzie prebehla ako obyčajne. Lenže ja som v sebe mala toľko otázok okolo „praktickej“ stránky fungovania háremu, že oficiálna časť mi nestačila. Toľko toho ma zaujímalo! Samé dôležité veci!:-)
Keď po skončení prehliadky moje otázky nemali konca – kraja, pozval nás zopár, viacerých zvedavcov, na čaj. Tuhý, presladený, servírovaný v maličkých šáločkách; no niečo úplne iné ako náš pigi čaj:-). Vôbec mi nechutil ... Ale nevadilo mi to, lebo som sa mohla do sýtosti pýtať a uspokojovať moju zvedavosť.
A pýtala som sa, pýtala.... Napr.:
„Keď mal sultán v tom háreme asi tak 300 žien, podľa čoho si vyberal, s ktorou strávi noc?“
„Vyšiel večer na tú vežičku na nádvorí a spustil z nej bielu šatôčku. Na nádvorí stáli jedna vedľa druhej všetky jeho ženy a na ktorú tá šatôčka dopadla, tá bola tá vyvolená.“
(Áno, na tú vežičku na nádvorí tiež nezabudnem len tak ľahko. Počas exkurzie som si na ňu vyšla, fúkal silný vetrisko, mala som sukničku širšiu ako dlhšiu a ten vietor mi ju obrátil do protismeru:-). Ešteže som mala zahalené ramená, lebo na to nás zvlášť upozorňovali pred prehliadkou. Na sukňu vo vetre na vežičke nemysleli:-) )
Moja ďalšia otázka bola:
„A nevyskakovali tie ženy oproti tej zhora letiacej bielej šatôčke? Nebola medzi nimi žiadna rivalita?“
„Bola, ale nemohli prejavovať. Museli mať sklopené hlavy.“
Rozpaky – nerozpaky, zvedavosť zvíťazila a tak ďalšia otázka:
„A čo keď tá šatôčka dopadla na niektorú, ktorá zrovna mala „svoje dni“? (ani sa radšej nepýtajte, ako prácne som túto vetu skladala, keďže reklama o „svojich dňoch“ ešte v tom čase nebola:-) )
„Taká žena tam predsa ani nebola, taká musela byť celý čas v ústraní. Rovnako ako žena nosiaca pod srdcom dieťa.“
Ďalší prejav mojej zvedavosti:
„A čo keď tá žena stojaca na nádvorí bola už stará?“
„Staré ženy v háreme neboli. Keď mala žena tak po štyridsiatke, sultán ju vyvážil zlatom a odovzdal buď späť otcovi, ale väčšinou do iného háremu – nejakému chudobnejšiemu sultánovi.“
Hneď ma napadlo, že štíhlosť ženy po štyridsiatke nebola v háreme ani trošku in:-)
O organizačnej stránke háremu som už vedela takmer všetko a tak som sa toho ochotného a zhovorčivého sprievodcu spýtala aj na niečo zo súčasnosti:
„A máte tu v Turecku aj emancipáciu?“
„Čo to je emancipácia ? Nerozumiem ...“
Nenapadlo ma narýchlo nič rozumnejšie, ako by som mu tak narýchlo vysvetlila, čo je to emancipácia (lebo som nevedela, ako sa po česky povie „emancipácia“:-)) ) a tak som vystrelila prvé čo ma napadlo:
“No napríklad, keď muž doma umýva riady.“
„A prečo by to robil? Tá žena nemá ruky alebo je chorá? Ale takú by si predsa turecký muž nevzal za ženu.“
Otázku emancipácie som vzdala.
Ešte som sa dozvedela, že tureckí muži si berú za ženy výlučne len panny a že turecké ženy musia byť celý život verné svojmu mužovi. A že muži sa neženia moc mladí (aj on bol ešte slobodný), lebo sa ženia, až keď majú nejaký majetok a majú si za čo ženu od otca kúpiť. Ale že turecký muž sa žení už s bohatými sexuálnymi skúsenosťami. Tak to som teda zas nechápala ja:
„A s kým teda získavate tie bohaté sexuálne skúsenosti?“
„No predsa s turistkami. Ako si aj Ty.“ – usmial sa na mňa, mrkol na mňa a už som sa radšej rýchlo začala lúčiť. Pri tom lúčení som mu vysvetľovala, že u nás na Slovensku máme monogamiu a tiež niečo o vernosti. Stále sa len usmieval...:-)
Ja som sa na rozlúčku dozvedela, že turecký muž by za mňa asi nedal ani ťavu, možno tak dve – tri kozy, lebo som málo blond a málo vážim.
Cestou späť som to v autobuse rozprávala našim chlapom a tí mi hovorili, že som dobre spravila, že som sa nedala vymeniť za dve – tri kozy, lebo že čím by ich oni kŕmili 2 dni a 2 noci v autobuse.
Ale potom ich napadlo, že som sa možno aj mala dať vymeniť. Že by som možno môjmu mužovi spravila radosť:-)
