Janka Remešíková
Prázdniny iné, ale fakt iné
Podobne ako moja Veľká noc bola iná, ale iná, tak aj moje prázdniny s vnúčatami boli iné. Ale fakt iné.
Nežehlím si spomienky, páčia sa mi v takej forme, akú im dal čas. Na to horšie pozabúdam, pekné cítim ešte raz. Zoznam autorových rubrík: Mnou milovaní ľudia, Stalo sa mi ..., Moje úvahy o živote, Blbostičky, Moji priatelia, Moje veršíky, O všeličom možnom..., Moje výlety, Foto, Nie celkom vážne, Súkromné, Nezaradené
Podobne ako moja Veľká noc bola iná, ale iná, tak aj moje prázdniny s vnúčatami boli iné. Ale fakt iné.
Na každého z nás príde chvíľka, keď mu myšlienky poputujú až k budúcnosti. Vedome aj nevedome. Len tak nevdojak.
Avizoval to. Aj bez avizovania som to vedela. Že bude veľmi-veľmi iná. Za celých svojich 65+ si nepamätám Veľkú noc len v dvojici. A to mám ešte šťastie, že nepatrím k tým, ktorí sú úplne sami.
Kde bolo, tam bolo, bola taká rozprávková krajina, v ktorej si ľudia neposielali sms, mms, e-maily a iné to, čo je dnes bežné, ale písali si listy. Ja som v tej rozprávkovej krajinke žila a písala listy ostošesť.
Babička Boženy Němcovej ... Ktože by si ju nepamätal? Kto o nej nevie, že aká bola? Symbol všetkých babičiek. Milá, chápavá, prítulná, všeobjímajúca, stelesnené dobro. Už len pozrieť do jej očí, nechať sa objať jej rukami ...
Často si vypočujem o dôchodcoch to a to. No a ešte aj to. Aby som nezabudla, tak aj to a to a to. Väčšinou nič pozitívne. Na rovinu hneď v úvode poviem, že povolanie "dôchodkyňa" by som nevymenila za žiadne iné.
Odjakživa som mala pocit, že cestujem primálo. Keď si to porovnám s tým, koľko cestujem teraz, tak to nebolo primálo. Časom som sa zmierila sa s tým, že precestovať všetko, čo by som chcela, nedokážem.
V dnešný deň to nejde nepospomínať si na to, aké to bolo voľakedy. Keď išla prvýkrát do školy naša generácia teraz už dôchodcov.
Hlavne sa nepobite To vždy hovorím mojím vnučkám, keď sa začnú medzi sebou hašteriť. Keď sa vnučky chcú poštuchať, aj tuším, že prečo a načo. Nezainteresovaný ani nevie a nemusí vedieť prečo.
Ešte ho nemáš? - sa ma opýtala rovesníčka 60+. Neblbni, to je čo? - pýtam sa. No čo nevieš, že veľmi túžiš mať vnúčatá a Tvoje deti sa ani za svet k tomu nemajú - vysvetľuje mi. To čo Ti napadá, že Tvoje deti majú mať svoje deti podľa toho ako chceš Ty? - nejde mi do hlavy.
Sú prenosné, vďaka každému človeku v rodinke, ktorý je ich nositeľom, vďaka každému, ktorý sa im neubráni v rodokmeni ďalších prenositeľo-prenoscov.
Niekedy je ťažké pre oboch (rodičov aj deti) odísť od seba. Fyzicky odísť.Dobre viem, že spoločné bývanie s dospelými deťmi má svoje plusy aj mínusy.Ale jedného dňa to aj tak musí prísť ... Prečo?
Alebo aj dvaja, traja, štyria ...Taká normálna rodinka.Dá sa mať nespočetný x majetkov?Dá sa o ne postarať?Dá sa s nimi žiť v pohode?Mám na to svoj názor, ale nemusí to byť zrovna svetonázor:)
Kde sa mi stráca?Kto mi ho kradne?Je môj merač času objektívny? Nepokazil sa mi? Alebo mal ten Albert E. nakoniec predsa len pravdu?:)Lebo môj problém je jednoznačný.Čím dlhšie žijem, tým menej času mám.Zopár zlodejov času som prichytila pri čine:
Prijímam v pohode opačné názory. Aj ich chápem. Len ja by som single babou nedokázala byť. Ani neviem, či je to moje plus alebo mínus, lebo som v tomto naprostý egoista - potrebujem, aby ma mal niekto rád počas celého môjho života. A iba jeden. Stále ten istý.
Mojím úmyslom v živote je byť so všetkými v pohode, ľudí mám rada. Nikdy nikomu neprajem nič zlé. Za tým si stojím. Že sa mi niekedy podarí niečo iné, to čumím sama:) Sama na seba. Asi len nejako v mojom podvedomí alebo bohviekde sa zo mňa vykľuje nejaká moja intoleratnosť, som z nej zhrozená a vynadám si až na dno svojej duše:) No ale napr. ...
Nájdu sa takí, čo majú vzor v Jánošíkovi. Napr. náš premiér. Ja nie. Možno by som sa aj naučila brať bohatým a dávať chudobným. Čo by na to povedal môj aký-taký zmysel pre spravodlivosť, to netuším. Ale pre iné nie je môj vzor Jánošík. Veď čo ak by som aj skončila ako skončil on...?:))
Poznám len dve povinnosti. Morálnu a zákonnú. Mám takého tušáka, že sem-tam je medzi nimi aký-taký rozdiel:-) Potom ešte existuje niečo tretie. Nie žiadna tretia povinnosť. Len niečo medzi tými dvomi. Ako keď sa so svojimi kamarátmi (racio a emocio) stretnem presne na hraničnej čiare.
Nadávame na všetko. Nič sa nám nepáči. Na všetko máme návod, ako to zlepšiť. Vieme všetko, sme najmúdrejší. Máme len jedinú smolu: nie sme na tých miestach, ktoré kritizujeme a na ktoré nadávame. Staňme sa na chvíľu štátom! Takým premiérom, alebo takým ministrom, alebo nejakým takým štátnym úradníkom, policajtom, sudcom, colníkom, šéfom verejno-právnej TV, alebo aspoň niekým v miestnej samospráve. Hrôza čo len pomyslieť ...:-)
Na svojej minulosti sa smejem. Aj po desiatkach rokoch sa smejem na veselých zážitkoch. Neveselé - čo najrýchlejšie splachujem. Na svojej budúcnosti sa usmievam. Viem, že bude veselá. Veľa nesplneného si splním. Budem cestovať tam, kde som v minulosti nemohla. Splním si všetko to, čo som si splniť nemohla. Z minulosti sa teším, z budúcnosti ešte viac...