Nikto nič na moju hlasnú vetu; len také obšívanie a vrtenie na sedadlách autobusu.
Spomenula som si, že sme tu boli aj vtedy, keď moje dcéry boli ešte maličké (2 a 3 r.) a tiež sme išli do delfinária a potom na spiatočnej ceste sa tej mladšej niekto spýtal, čo sa jej najviac z výletu páčilo a dcéra povedala: „Tie cvičené sardinky.“
V Rumunsku v ´89 sme nepotrebovali žiadne peniaze. Stačila nám káva, cigarety, paštéty, konzervy, štangle salámy ... Keď si dcéry chceli ísť niečo kúpiť na trh, tak sme každej dali do rúk paštétu a išli nakupovať suveníry.
V jedálni pri stole sme sedeli s Aničkou a Evičkou. Anička bola čerstvo rozvedená štyridsiatnička a Evička o niečo mladšia a slobodná. S Aničkou bola furt sranda. Napr. strašne rada jedla. Aj bolo na nej tú jej radosť vidieť. Keď priniesli nejaké jedlo, tak pozrela na (detské) porcie mojich dcér a spýtala sa čašníka: „Nepomýlili ste sa? Nedali ste dievčatám moju porciu?“
Pri vedľajšom stole sedel štyridsiatnik Karol. Vraj rozvedený. Prvé dni o ňom básnili Anička aj Evička spoločne.
Asi štvrtý deň už básnila len Anička. Kde spolu boli, aký je Karol perfektný spoločník, ako perfektne tancuje, ako perfektne ... robí všetko:-).
Evička už len mlčala a mlčky trpela...
Deviaty deň sa to otočilo. Anička na Karola nenašla jediné milé slovíčko, bol to lump, ktorý len využíva osamelé ženy a záletník, ktorý nemá páru široko – ďaleko.
Zrovna v ten istý deň prestala mlčať Evička a o Karolovi začala básniť presne tak ako dovtedy Anička.
Anička už len mlčala a mlčky trpela.
Dva dni pred odchodom boli Anička s Evičkou opäť najväčšie kámošky a obidve svorne nadávali na Karola, keď ho videli na pláži s nejakou neznámou.
V posledný deň pri stole obe opäť svorne mlčali a mlčky trpeli.
Posledný deň pred odchodom si vybrala Anička za obeť svojich presvedčovacích metód mňa. Už som sa nečudovala ani Karolovi, že preskočil do iného rajónu:-)
Anička ma „pozvala“ na nudapláž. Nikde som síce žiadnu za celý ten čas nenašla, ale Anička o jednej vedela. Tak sme tam išli. Myslela som si, že to bude bohviekde a ďaleko, ale Anička nezaváhala ani minútku a viedla ma rovno k tej modrej oplechovanej ohrade uprostred veľkej pláže na Mamai plnej ľudí. Prechádzala som okolo tej ohrady denno – denne a až dovtedy som si myslela, že je tam asi nejaká drahá reštika len pre pozvaných:-) (Lebo medzitým sa mi podarilo pri mojich nekonečných prechádzkach po široko-ďalekom okolí natrafiť na niečo podobne ohradené a ten v uniforme ozbrojený až po uši ma tvrdo zastavil a keď som sa pýtala, že prečo, tak mi povedal, že ďalej nemôžem. Na moje ďalšie prečo? mi povedal, že za tým múrom sú veľké nebezpečné zvieratá. Keď som sa pýtala, prečo tú ZOO nejako nezreklamujú, tak sa zarehotal tak veľmi a tak dlho, že mi konečne došlo, že tými veľkými zvieratami nemyslel zvieratá:-) ).
Vošli sme dnu za plot ohrady – ja a Anička so svojou veľkou taškou, v ktorej som netušila, čo asi môže byť.
Keď sme tam vošli, nestihla som vnímať, čo všetko sa tam deje. Nielenže sa tam nekonala žiadna nudapláž, ale frčali tam kšefty, v ktorých sa vymieňalo všetko za všetko.
Anička mala plnú tašku dámskych pančucháčov. Všetky možné farby a všetky možné veľkosti. Okamžite sa okolo nej vytvoril nepreniknuteľný hlúčik a ja som sklamaná a opustená stála obďaleč a sledovala ten záujem o Aničku a obsah jej tašky. Obchody frčali jedna radosť!
Až kým ...
Frmol – trmol a odrazu sa všetci začali rozpŕchať na všetky svetové strany, Anička stála opustená všetkými okrem mňa v strede tej modro oplechovanej ohrádky s poloprázdnou taškou, rukami plnými príšerne ošúchaných lei a rovnako zrazu obkľúčená rumunskými strážcami zákona.
A ja som stále nestíhala sledovať, čo všetko sa tam deje! Policajti niečo vykrikovali na Aničku, Anička im nerozumela, policajti nerozumeli Aničke ...
Konečne nastala chvíľa, keď som Aničke niečo rozumela! Konečne som zrozumiteľne v tom virvare počula:
„Ale ja tu s ničím nekšeftujem, ja tu nič nepredávam! Ja tu týmto úbožiakom rozdávam pančucháče! Lebo oni nikdy také nevideli! Nate, berte si aj vy, vezmite svojej žene!“ - strkala nasilu do rúk jednému z nich tašku s celým obsahom.
Policajt na ňu kričal, že on nechce, nepotrebuje, nemá ženu ... (to som si len domyslela podľa gest jeho tváre a vehementnej gestikulácie jeho rúk).
„Tak berte pre mamu, pre sestru, pre susedu! .... Čo nemáte ani susedu?! To ste také nemehlo, že nemáte ani ženu ani susedu?!“ – Anička rozohnená ohnila tým najväčším ohňom pobúrenia, pomsty, zloby, sklamania z prekazených kšeftov ...
Ďalej už neviem, lebo som sa z tej nudapláže vytratila spolu s ostatnými.
Na spiatočnej ceste v lietadle Anička horekovala, že už viac do Rumunska nepôjde, lebo prerobila tri výplaty a do smrti bude musieť nosiť sukňu kvôli nepredaným pančucháčom.
Určite sa Anička do Rumunska viac nevrátila. Veď bol koniec augusta 1989.
A ja som 4 mesiace po tej ceste prišla na to, ako veľmi som sa mýlila.
Neobesili ho.
Vraj ho zastrelili...
