Posťažovania si na nízky plat a veľa roboty som nijako zvlášť nebrala do úvahy, je to normálka. Málokto povie niečo iné.
Tiež som sa nechytala na reči typu: "Šéf sa tu ukáže na dve-tri hodinky, má plat päťdesiattisíc a ja som tu desať hodín za dvadsaťtisíc."
Na také som v pohode odpovedala: "Tak sa staňte šéfom Vy."
Ale boli situácie, ktoré ma dostali.
Prišla som do firmy, "recepčná" ma uviedla po vopred telefonickom oznámení do kancelárie môjho pracovného smerovania.
Priestory firmy boli fantastické v novopostavenej budove (nie prenajaté) na lukratívnom mieste lukratívneho mesta. Firma výstavbu financovala na úver.
Keď som vošla do kancelárie, šéfka kancelárie ma požiadala, aby som sa prezula a že majú prezúvky pre návštevy.
Odmietla som.
Nerada si obúvam cudziu obuv:)
"A prečo sa mám prezuť?" - spýtala som sa.
"Lebo tu máme nové parkety a mohli by sa poškodiť.To nám nariadila manželka majiteľa firmy." - odpoveď.
"Tak mi dajte nejaké noviny pod topánky, ale podľa možnosti SME a čerstvé.":) - to som fakt povedala.
O chvíľu som sa postavila, že idem na wécko.
"Ako Vám závidíme, že môžte ísť o desiatej na wécko, lebo my sme tu už od siedmej a môžme ísť až o jedenástej." - reakcia jednej z troch pracovníčok kancelárie.
"A prečo nemôžte ísť hocikedy, keď potrebujete?" - reakcia moja.
"Lebo vraj by mohol prísť pracovník vyúčtovať niečo z pokladne alebo by niekto priniesol servisný list na vystavenie faktúry alebo by niekto potreboval potvrdenie o mzde, tak tu v čase od 7-11 hod. musíme byť všetky tri a sleduje nás kamera, či neopustíme kanceláriu." - odpoveď na moju "reakčnú" otázku.
"A kedy môžte ísť druhýkrát na wécko?" - bola som zvedavá že až!:)
"Až o jednej,keď sa vrátime z obeda." - jasná odpoveď.
"A čo ešte máte regulované?" - moja zvedavosť pokračuje.
"Nóóó, už to nie je tak moc. Ale napríklad tu nesmieme mať kvety, lebo keby sme ich pri polievaní preliali, zničili by sme ten drahý nábytok. Tiež nesmieme jesť nič v kelímkoch, lebo by to v koši smrdelo."
V tom sa postavila jedna z pracovníčok, že si ide vypýtať zálohu na mzdu o deň skôr, lebo zajtra odchádza na dovolenku.
O chvíľu sa vrátila a plakala a ... revala ...
"To je strašné, ten náš šéf je taký strašný ch.j! (no ujo, však poznáte ...:) ) - a plakala a plakala a slova z nej nebolo možné dostať.
Po mojom výzvednom naliehaní nakoniec povedala: "Viete, čo mi povedal? Že načo potrebujem peniaze deň dopredu? Že som ešte celkom súca a mohla by som si privyrobiť aj ináč... no radšej Vám nepoviem, čo povedal ... ".
Tá pani mala vtedy cca 50 rokov, menej nie.
Keď som jej povedala, nech si z toho nič nerobí, tak sa ma opýtala, čo by som spravila na jej mieste.
Povedala som hneď, čo by som povedala:
"Tak sa u Vás hlásim ako u prvého na privyrobenie si ináč!"
A to som zvedavá, čo by povedal, keď bol ten šéf asi tak o 20 rokov mladší!:)
Pani sa rozrehotala, slzy šmahom zmizli!
P.S. Moje privátne prieskumy spokojnosti zamestnancov vo svojej robote nie sú ešte ukončené, lebo ešte pokračujem... Ale čiastočné výsledky mi hovoria, že asi tak 20% zamestnancov je spokojných (ale je možné, že svoju nespokojnosť mi neprezentujú:) ) a tých cca 80% zamestnancov chodí do roboty len preto, aby im pribudli nejaké peniažky na konte.
A po týchto prieskumoch mám chrobáka v hlave.
Prečo vlastne chodím do roboty ja?:))))
Keď som sama seba zamestnávateľom a aj zamestnancom. Na koho sa posťažujem, komu vynadám?!:)
Ach, ako rada by som ...!!!:)
