Vojtech Mihálik bol jednou z našich maturitných otázok. Jeho poézia patrila v rokoch mojej mladosti k vychyteným, recitoval sa na všetkých súťažiach. V začiatku normalizačných rokov vychádzala ako príloha týždenníka Nové slovo aj príloha pre mladých. Nové slovo mladých. Viedol ju Vojtech Mihálik. Táto príloha poskytovala priestor mladým talentom k ich prvej publikačnej činnosti.
Odjakživa som mala k poézii blízko (nevyzerám, viem:-) ) a tak som Vojtechovi Mihálikovi poslala zopár svojich básničiek. Boli o láske. Takmer všetky moje básne boli o láske.
Prvý honorár za zverejnenú báseň – to bolo niečo! Moje prvé oficiálne vreckové. Ušlo sa z neho aj mojim dvom najlepším kámoškám: každej som kúpila krabičku Olympií. Za zvyšok som si nakúpila knižky s básničkami.
V deň, keď som maturovala, sa prišli na mňa pozrieť aj zo SMENY. To boli také noviny – z rodokmeňa SME:-).
Prvý aj posledný krát písali noviny na prvej strane o mne:-)) Bola to taká pravidelná rubrika „SMENA pre dvoch“ a tam jeden redaktor (tuším to bol Dominik Matušinský) písal o mne ako o čerstvej maturantke – nádejnej poetke:-) Há-há-há, keby vedel, ako sa mýlil!:-)
Ale nemohol vedieť, nevedela som ani ja:-). Veď som VTEDY najmenej tak 15 rokov chodila po všetkých možných recitačných súťažiach (Hviezdoslavov Kubín, Puškinov pamätník, neskôr už ako pracujúca žena na Vansovej Lomničku). Normálne mi to je trápne, že to tu spomínam, lebo viem, viem si domyslieť, ako asi vyzerám:-) Jasnačka, chválenkárka jedna!:-)
Moja maturitná otázka nebol Vojtech Mihálik.
Bol to Vladimír Majakovskij ...(iniciály sedia!:-)). Jedna z mojich mnohých lások ... Nestačí mi milovať len jedného človeka ...:-)
Tak, ako som preplávala všetkými možnými školami, tak som preplávala aj maturitou. Ktože by si presne pamätal životopis Majakovského...? Dobre som urobila, že som si nepamätala. Dnes by to už nebola pravda. Dnes už viem ďalšie „novinky“ z jeho života, o ktorých som vtedy ani netušila.
Moja maturita z ruštiny bola pohodička:-) „Vytiahla“ som si Majakovského a vedela som, že je vhodné aspoň 15 minút hovoriť. Tak som hovorila. Začala som slovami: „Vladimír Majakovskij, geroj ... čo iné ako jeho vlastné básne nám o ňom povedia viac...?“
Postavila som sa pred maturitnú komisiu ako na recitačnej súťaži a ... recitovala, recitovala som ... celých 15 minút.
Takmer ovácie!:-))
Jedného dňa som dostala pozvánku, že Nové slovo mladých ma pozýva na stretnutie autorov. Určite si viete predstaviť, ako to takou 19-ročnou dušou zamávalo.
Išla som. Lebo medzi autormi som mala jednu milovanú autorku. Netuším, kde je dnes, ale som si istá, že poézia v jej duši ostala. Veď tá jej báseň o čerešniach bola ... jedna báseň!:-) Začínala vyznaním lásky k jednému mládencovi a končila ....:
„Až dozrú čerešne, dozriem i ja. Až dozrú čerešne, budem tvoja ... Len trošku bolesti, len jedna kvapka krvi. A budem tvoja a a ty budeš môj prvý....“
Aj ja som vtedy (ne)trpezlivo čakala na dozretie čerešní ...:-)
A po tom stretnutí mladých (beznádejne) nádejných poetov nás dve pozval Vojtech Mihálik k nim domov. Bol koniec júna a jeho pani nám pripravila voňavučké čerstvučké jahody s bielkovou penou ...
Tak si pamätám Vojtecha Mihálika a už mi to nejako nejde zdeletovať:-)
V jeho „rýchlovýkrmnej liahni mladých talentov“ (áno, tak sa tomu hovorilo v nielen našej hantýrke:-) ) sme sa nikdy nebavili o politike. Bavili sme sa len o jamboch, trochejoch, daktyloch a podobných „blbostiach“:-)
Vojtech Mihálik by dnes oslavoval ... Rád oslavoval ...
„Oslávila“ som to za neho ... trošilinku ... tu ... teraz ...:-)
P.S. : Až teraz dodatočne ma napadlo, že by som radšej mala povedať aj to, ako to bolo s tým čakaním na dozretie čerešní ... V tom čase som už celý jeden rok mala toho svojho, ktorý je mojim svojim až doteraz ...:-)
