Jaromír Nohavica - tiež moja láska

Spomínam si ako ...

Ako som niekedy v roku 1984 počula prvýkrát jeho pesničku „Když mne brali za vojáka ..“ v podaní môjho kamaráta (po niekoľkých pivách).
Ako som od tej chvíle venovala kopec môjho času zháňaniu nahrávok z jeho koncertov. MC ani CD – kdeže, kdeže ...
Ako raz jednému môjmu kamošovi, ktorý mi priniesol „čerstvé“ nahrávky, ukradli spred dverí nášho bytu úplne nové v Prahe kúpené zimné čižmičky. Ako to ten zlodej stihol za necelých 5 minút. A ako som sa vtedy cítila ja ...
Ako som pritláčala svoje ucho na reprák magneťáku, aby som aspoň niečo počula z tisíckrát prehratej pásky.
Ako sa mi páči jeho krstné meno. Jar a mier.
Ako som sa zamilovala do textov jeho piesní.
Ako ma tie texty unášali niekam, kde som chcela byť sama.
Ako som ho túžila vidieť.
Ako som ho nakoniec uvidela. V TV v divadielku „Pod vežou“ u Marie Rottrovej.
Ako sa mi nepáčil jeho účes.
Ako sa mi začal páčiť (aj účes), keď J.N. vzal do rúk gitaru a začal spievať.
Ako som mu písala listy, ktoré som nikdy neodoslala.
Ako sa mi s jeho pesničkami nezdal život pred ´89 až taký strašný.
Ako u nás doma celé dni namiesto telky spievali Kryl, Nohavica, Hutka, Třešňák a mnoho iných podobných.
Ako moje dcéry ani len netušili, že počúvanie týchto spevákov nie je v súlade so socialistickou výchovou detí:-)
Ako jedna z mojich dcér mala zvyk okamžite začať spievať po vstúpení do hocijakého dopravného prostriedku. (Asi si tak krátila čas častého meškania spojov:-) )
Ako začala chodiť do školy a cestovať autobusom a ako sa okolo nej hneď po nastúpení utvoril hlúčik starších chalanov. Ako tí chalani vedeli, že moja dcéra bude spievať Nohavicu.
Ako raz bola (dcéra) na koberci kvôli J.N. Lebo v pionierskom tábore v pesničkárskej súťaži začala spievať „Byla svatá Dorota ...“. Ako ju po chvíli zastavili, že „ďakujeme, stačí“ a ako si dcéra myslela, že to bolo preto, že asi spievala falošne. Ako to nebolo preto, ale pre iné preto. Že vraj spievala nábožnú pieseň. A na tom koberci sa jej pýtali, či chodíme do kostola a tak ...
Ako si dcéra (našťastie:-) ) nestihla spomenúť, že sme nedávno boli v Prahe v Chráme svätého Víta.
Ako mi nevadilo, že J.N. vtedy pil.
Ako mi nevadilo, že J.N. jedného dňa už piť prestal.
Ako som na Pokeci na jeho web. stránke našla niekoľko kamarátov, ktorých mám doteraz.
Ako moja kamarátka Mara išla raz po jeho vystúpení na Country Lodenici za J.N. a dala mu pusu. Ako sa potom ešte tri dni trápila, že si tesne predtým dala štamperlík slivovice.
Ako mi asi pred štyrmi rokmi dala jedna známa do rúk svoj mobil. Ako mi povedala „máš tam J.N., tak hovor!“
Ako som v tom mobile naozaj počula hlas J.N. a rozprávala sa s ním.
Ako som si už po minúte nepamätala o čom:-)
Ako som nevedela, či mu mám vykať alebo tykať.
Pamätám si len to, že som si vtedy ten mobil pritláčala k uchu celou silou. Aby som ho lepšie počula. Aby som bola bližšie pri ňom.
Pritláčala som si ho k uchu tak bližšie, ako vtedy voľakedy na ten reprák magneťáku...:-)

A posledné „ako“:

Ako viem, že Jaromír Nohavica bude pre mňa jednou z mojich celoživotných lások? Viem, ale nepoviem ...:-)