Jeho žgrlavosť bola skutočne obdivuhodná. Čo by mi mohlo byť úplne fuk. Lenže niekedy sa táto jeho vlastnosť dotkla svojím prejavom aj ostatných, tak vtedy mi to už nebolo až tak fuk. Napr., keď sme sa niekedy na niečo skladali. Vždy sa s ofrflaním pripojil, ale dal len 10. Korún. Vraj viac nemá. Keď sme sa pýtali prečo, tak nám povedal, že on má takú teóriu, že si každý deň ráno vloží do peňaženky len 10 korún, aby náhodou neminul viac. Bolo to v rokoch osemdesiatych.
Raz v jeden jarný deň prišiel do roboty so zablatenou detskou čiapkou v rukách. Našiel ju na ulici, hneď v robote ju opral. Vraj sa raz bude hodiť.
Raz sme vyhrali okresnú súťaž „Čo vieš o ZSSR“ a mohli sme si ako víťazi vybrať ľubovoľnú z cien. Janko si vybral ženskú zásteru. Naše veselé komentáre typu „Jano, čóóóže ty už nejakú máš?“, nám povedal, že „čoby, žiadnu nemám, ale bude sa hodiť mame ako darček na Ježiška“. Do Vianoc bolo ešte pekne ďaleko:-)
Bol slobodný, bezdetný, bez frajerky. Schyľovalo sa mu k 25-tke. A začínal byť čoraz viac nervóznejší... Lebo pri dovŕšení 25 rokov ho čakala staromládenecká daň. Vtedy bol taký „spravodlivý“ daňový systém:-) A náš kolega Janko sa zo všetkých síl začal brániť tej staromládeneckej dani. Rozhodol sa, že sa stoj čo stoj ožení.
Lenže za koho? A ako na to? Čoraz častejšie nám hovoril o jednej, s ktorou spolu cestujú autobusom do roboty a potom ešte asi tak 300 m majú spoločnú cestu. Že je celkom pekná, tiež štíhla (takže asi moc neje) a že ako na ňu? Poradili sme mu, nech sa jej prihovorí a pozve ju do kina.
Po týždni prehovárania ju pozval. Už sme sa nevedeli dočkať nasledujúceho rána, ako to pozvanie dopadlo. Nedopadlo.
„A prečo, prečo? Porozprávaj nám to celé ako to bolo!“ – naliehali sme samou zvedavosťou.
„No bolo to také normálne. Neviem, čo chcete vedieť...“
„Hovor presne, ako to bolo“ – nechápali sme, prečo by to kino nemalo dopadnúť tak, ako podľa našej réžie dopadnúť malo.
„Tak som ju pozval. Usmiala sa a prijala. Stretli sme sa pred kinom. Stále sa usmievala, všetko vyzeralo normálne. Išli sme k pokladni. Ja som išiel prvý. Povedal som tej v okienku, že chcem jeden lístok. A kým som si zrátal, či mi dobre vydala, Alena už bola preč.“
My sme sa rehotali, Janko nechápal prečo ...
„Nakopli“ sme ho a išiel sa jej ospravedlniť. K tomu ospravedlneniu pridal pozvanie na firemný nákupný výlet do Drážďan. Prijala.
Jankovi sme veľmi priali, aby to stihol do staromládeneckých daní a tak sme s ním, ako vždy, „spolupracovali“. Bol to obojstranný biznis na bartrovej úrovni:-)
„Janko, chceš jedinú dvojku, ktorú máme na hoteli k dispozícii? A dáš za to fľašu slivovice?“
„Jasné“ – neváhal a my sme vtedy spozorovali prvé účinky našej liečby:-)
Janko tú dvojku izbu dostal. Nevedel, že všetky izby boli dvojky. Ako organizátori zájazdu sme mu dali kľúče ako prvému a tak dodnes fakt nevie, že iné izby ako dvojky neboli.
Janko s Alenkou neprišli na večeru. Neprišli ani na raňajky. Prišli až pár minút po avizovanom odchode autobusu – rovno do autobusu.
Janko sa usmieval už z diaľky.... A ten jeho úsmev bol taký krásny, že nikto z čakajúcich mu nevynadal, hoci hotovali sa viacerí:-) Usmievala sa aj Alenka.
Vošli do autobusu. Janko so slávnostným úsmevom na tvári vytiahol hneď pri vchode fľašku slivovice a ten slávnostný úsmev mu vydržal až na samý koniec autobusu, kde som sedela. S fľašou nad hlavou prešiel tú dlhú cestu celým autobusom, nikto ani len nemukol, už sa zrazu z autobusu nahnevaného stal autobus usmiaty.
Keď dokráčal ku mne, povedal jasne a stručne a ...chlapsky:
„Na, tu máš a rozlej ...“
Janko sa vtedy v tých Drážďanoch stal chlapom a Alenka ženou....:-)
O 3 mesiace mali svadbu a bola som pozvaná ako čestný hosť:-) Jasné, že som mu tam zarecitovala vlastnú básničku o ... jeho žgrlavosti:-))
Potom to už išlo ako v rozprávke. Behom piatich rokov mali štyri deti. Hocikedy, keď ma Janko stretne na ulici, nezabudne povedať:
„Keby nebolo teba, asi nemám ani ženu, ani tieto detičky. Ale bola si fakt strašná!“.
Liečebných procedúr Janko od nás absolvoval omnoho väčšie množstvo, ako som tu popísala, lebo všetky ... to by bolo strašne dlhý článok:-)
Ale jedno viem určite: Jankova šetrnosť pri štyroch deťoch mu dnes určite nie je na závadu a už ho z nej radšej liečiť nebudem. Skôr by som ja mala k nemu ísť na liečebnú kúru z „nevedenia šetriť“:-)
