Ja som to mala v podstate veľmi ľahké. Hľadala som si za muža pravý opak svojho otca:-)
Žiadne také, že „veľa míňaš a nevieš gazdovať, že deti sú nepodarené a neposlušné vďaka tebe; že ja zarábam a ty budeš ticho a robiť doma všetko, čo treba; že ja môžem všetko a ty len to, čo uznám za vhodné ...“
Takéto na mňa nikdy neplatilo a žiadny z mojich nápadníkov by s týmto neuspel.
V období rokov svojej „vydajnosti“ som navonok prejavovala svoje najhoršie vlastnosti, aké som v sebe vydolovala. Niekedy to fakt bola pre mňa riadna fuška:-) . Pózovala som sa do roly ženy emancipovanej, tvrdej feministky, často som si „pomáhala“ príkladom nejakých hrdiniek z kníh.
Kupodivu, nie sú všetci chlapi takí hlupáci, aby mi naleteli na tú moju umelú pózu:-) Niektorí si všimli, že moje činy nie sú v súlade s mojimi prezentačnými rečami. A to potom vznikali krásne vzťahy.
Napr. jeden z nich (tých odvážlivcov a neodradencov:-) ) sa odvážil asi po roku chodenia so mnou v jeden romantický večer pri riečke mi povedať: „Veľmi by som ťa chcel pobozkať, ale neviem, čo by si na to povedala.“
Povedala som:
“Nemám rada chlapov, ktorí si testujú úspech svojej odvahy vopred. Skús to a uvidíš!“
Skúsil. Tak nesmelo a s takým strachom ako nikto nikdy pred tým a už nikto nikdy potom.
Pobozkal ma a čakal na reakciu ... Počas bozku som sledovala oblohu a pozerala na hviezdy.
Moja reakcia bola: „ A vieš ktorá z nich je Severka? A všimol si si, ako dnes krásne vidno Ursa Major?“
A bolo! Do mesiaca si našiel inú ...
Takýchto lások som mala viac. Hlavní predstavitelia týchto lások mali kopec nedostatkov, napr. nepoznali nášho najlepšieho futbalového brankára, nevedeli, kto je to Alberto Moravia, nevedeli vymeniť ihlu na gramofóne, nevedeli z čoho sa varí zemiaková polievka, nevedeli nič o Vysockom, nepoznali Václava Havla a iných disidentov, nepočúvali Kryla a Hutku, nevedeli aký rozdiel je medzi fermežou a acetónovým riedidlom, nevedeli, či častejšie treba natierať plot z hliníka alebo obyčajného železa, nevedeli, ktoré drevo je tvrdé a ktoré mäkké, nevedeli rozdiel medzi čiernym a hnedým uhlím a nevedeli nič o tom, ako vymiesiť (ručne) kysnuté cesto do tej správnej kvality:-)
Ja som to všetko (aj vďaka otcovi) vedela ...
Netrvalo mi dlho, kým som našla toho svojho „na celý život“. Bol široko – ďaleko jediný, kto toho vedel ešte omnoho – omnoho viac ako ja. Dokonca ešte OMNOHO viac ako môj otec:-)
Po roku chodenia sa ma ani len nestihol spýtať, či ma môže pobozkať. Nikdy nebol ukecaný a tak len tak ....pobozkal! A vzápätí dodal: „Všimla si si, ako dnes krásne svieti Severka? A Ursa Major je dnes ako na výstave.“
O štyri roky po tom prvom bozku sme sa vzali.
Keď sa ho hocikedy dnes opýtam, čím so ho vlastne zaujala a čo sa mu na mne VTEDY tak páčilo, tak povie: "Tvoje nohy. Už v šiestej triede. A potom neskôr Tvoja pracovitosť doma." (bol sused odnaproti a tak to mal fakt strašné ľahké:-)) )
Ani sa sa neho nehnevám, že nikdy neocenil moju najdôležitejšiu kladnú (:-)) vlastnosť - ukecanosť:-) Oceňujem však to, že si dokáže vypínať uši a dokáže používať "koeficient prepočítania" toho, čo všetko potáram:-)
Keď mu dnes po rokoch hovorím „ja som teda ale bola hrozne strašná, keď som bola mladá“, tak mi povie: „To máš pravdu. Ty si bola pred svadbou omnoho horšia ako po svadbe. U všetkých ostatných je to naopak, ale ja som si svoje s tebou vytrpel už pred svadbou a teraz je to s tebou pohoda.“
Už dávnejšie viem, komu mám poďakovať za svoju „múdrosť“. Svojmu otcovi. Nebyť jeho, asi by sa mi jakživ nepodarilo tak dobre sa vydať:-)) Veď tých mužov „ pravých opakov môjho otca“ nie je zas až tak moc, aby sa o nich dalo potknúť každý druhý deň:-))))