So všetkými z nich okrem jedného som voľakedy žila v spoločnej republike, ale Mečiar s Klausom sa rozhodli, že mi mojich kamarátov „presťahujú“ do zahraničia.
1.LACO:18 rokov sme žili v jednom meste. Najskôr to bol najlepší kamarát môjho budúceho manžela, veľmi rýchlo sa z neho stal aj môj najlepší kamarát. Keď odišiel študovať na VŠ do 70 km vzdialeného mesta, počas víkendov mi vypĺňal čas, ktorý by som ináč venovala môjmu budúcemu manželovi, keby ... keby ten neštudoval až v 240 km vzdialenom meste a domov pricestoval len raz mesačne. Hovorili sme si vzájomne o všetkých našich najintímnejších myšlienkach, chodili sme spolu na diskotéky. Keďže ja netancujem a on áno, tak som mu dokonca raz spravila aj žiarlivostnú scénu!:-) A on mi raz povedal: „Jana, keby si nebola frajerka môjho najlepšieho kamoša, tak si moja frajerka!“ Z tej vety som sa dlho nemohla spamätať, moje spamätávanie sa bolo určite dlhšie ako trvanlivosť jeho slov:-)
Jedného dňa prišiel smutný a povedal mi, že príčinou jeho smútku je jedna návšteva neznámej dievčiny. Prišla a povedala mu, že s ním čaká dieťa a že o mesiac majú svadbu. Musela mu 5 minút vysvetľovať kedy a kde sa to stalo. Prakticky sa vôbec nepoznali, ale Laco prijal jej ponuku, lebo ako svadobný dar od jej rodičov bol byt, auto a cash. Ešte pred svadbou dostal Laco komplet nový najmodernejší šatník a tak sa moc ani nezamýšľal nad tým, že dievčina má asi tak dvojnásobnú váhu ako bol Lacov vkus a že je o hlavu vyššia. Ináč ... bola to veľmi sympatická dievčina s úžasným humorom, mne sa páčila:-).
Celý život jej bol neverný, keď im dcéry odrástli, rozviedol sa. To bol už jeden zo šéfov významnej českej banky...
2.HANZI: Mala som 16 a boli sme na lyžiarskom zájazde presne tam, kde aj oni z jednej pardubickej školy. Bol znechutený z mojej ukecanosti, ale ja som ju považovala za svoju prednosť:-). Pochválila som sa, že dokážem na akúkoľvek tému hovoriť hodinu v jednom kuse. Tak sme sa stavili, nastavil mi stopky a pridelil tému „LÁSKA“. Fakt som mlela jedno cez druhé, hlavne o nezmyselnosti lásky a o tom, že vlastne žiadna láska neexistuje, že je to len výmysel ľudí a že to, čomu hovoria láska, je v skutočnosti len obyčajná zamilovanosť. A zamilovanosť je obyčajná choroba, z ktorej sa dá vyliečiť a potom je to už len zvyk a teda láska ako taká neexistuje. Po štvrťhodine ma zastavil, stávku som kontumačne vyhrala a večer mi povedal, že sa rozhodol vyvrátiť mi moju teóriu lásky:-). Nestihol to v ten večer, ani ďalší a vyše roka som dostávala každý druhý deň dlhé listy. Odpovedala som na ne ešte 3-krát dlhšími a ešte častejšími. A vôbec to nebolo preto, že by som chcela dokázať ako dlho dokážem hovoriť (písať) o hocičom:-). Oženil sa rovnako nepredvídane rýchlo ako Laco a ja som na neho hrdá, že sa dodnes nerozviedol. Sem-tam si mejlneme, sem-tam esemeskneme a jeho listy spred vyše 30 rokov mám dodnes odložené ...
3.JOŽKO: Najskôr som ho nemala rada, lebo má trošku ... no ako by som to povedala ... také ... povýšenecké správanie:-) Ale v skutočnosti ho vôbec také nemá, to som ešte nechápala, že týmto spôsobom len každému hovorí to, čo si o ňom myslí. Jeho slová neboli vždy len príjemné, ale vypracovala som sa (:-) a pochopila som, že je to jedna z najvzácnejších ľudských vlastností... Naučila som sa od neho hovoriť ľuďom do očí aj to, čo nemusí ostať bez následkov (no, zas to nemal až také ťažké, na podobné veci som prirodzený talent:-)) ). Napr. kritizovať komunistov v čase, keď z toho tie nejaké následky aj boli:-) Ale len tých, ktorí boli poruke:-) Raz mi požičal Čiernych barónov a ja som ich za dva týždne prepísala do „samizdatu“ v siedmich kópiach na preklepovom papieri a rozdala najbližším. Ďalší raz nadával na komunistov v prítomnosti mojich malých detí a o.i. hovoril: „ ... sedia pri válove a žerú z neho ako zo svojho ...“. Dcéry sa ma spýtali, čo to je válov. Povedala som im, že je to také ... koryto, z ktorého sa kŕmia svine. Potom sme išli do Slovenského raja a ja som na jednej túre poeticky obdivovala krásne koryto Hrona. A štvorročná dcéra zareagovala: „Ahá, to je to koryto, z ktorého žerú komunisti!“ Turistická cesta bola preplnená turistami a ja som nevedela, či sa mám viac hanbiť alebo smiať...:-)
Asi je to náhoda, ale aj Jožko dnes pracuje v jednej z najvýznamnejších českých bánk:-)
4.GRZES: Je to mladý chlapec (na rozdiel od tých päťdesiatnikov vyššie:-) ), patrí k mojim najlepším kamarátom len šiesty rok a nežije v Čechách, ale v Poľsku. Čechy však nekonečne miluje; nepovedal mi prečo, ale určite to nie je len kvôli Jaromírovi Nohavicovi a českým „hospodám“:-) O Grzeskovi som písala už viackrát v iných článkoch môjho blogu, tak už len zopakujem, že je to kamarát, o ktorého sa nezakopne len tak na každom rohu. Je to kamarát, ktorý má pochopí aj vo chvíľach, kedy už nechápem ani ja sama seba...:-)
Viem, že všetkých týchto kamarátov mám už na celý život. Je úplne jedno, či sa s nimi stretnem dvakrát do roka alebo raz za 10 rokov. Doživotného kamaráta rozoznám aj podľa toho, že bez ohľadu na to, ako dlho sme sa nevideli, vo chvíli stretnutia to cítim tak, ako keby sme sa stretli po včerajšku:-)
Mám ešte jedného kamaráta, ale toho fakt nemôžem hodiť do jedného mechu s týmito, takže o ňom niekedy inokedy ...:-)
