Už asi dva mesiace mám pokazené auto. Neprešla som STK kvôli zvýšenej dymivosti. Auto je už v piatom servise. A nikto nevie, čo mu je. Jasnačka, na vine som ja, lebo je to moje auto a ja s ním jazdím:) V prvom servise mi povedali, že nejaký egéer ventil. V ďalšom, že katalyzátor. Potom ešte v ďalšom, že turbo. Potom, že riadiaca jednotka. Teraz mám auto v špecializovanom servise na čerpadlá. Je tam síce len 3. deň, vymenili mi celé trysky, rozvody, remeň a pod. a emisia na dymivosť je stále mimo normy. Už ma to stálo ani radšej nerátam, ale parádne desaťtisíce a už ani neviem, kam s tým ďalej pôjdem. A že dieslové motory vydržia najmenej 150 tisíc km! Už nenaletím! Nevydržal ani prvú stotisícku!
Ideme na návštevu. Taška s prezentom je pripravená na chodbe na zemi. Hovorím môjmu mužovi: "Vezmi ju.". Nejako sa toho nechytá, tak ju zdvihnem. Igelitka povolí a rozbité červené víno sa mi zaleje nielen všetok obsah tašky, ale aj biele fugovanie dlažby. Polhodinu drhnem. Môj muž polohlasne a pološkodoradostne komentuje: "To som mal šťastie, že som tú igelitku nezdvihol ja.":)
Ideme z návštevy. Vchádzame do centra Bratislavy, zo Starého mosta na Šafko. Zrovna máme zelenú, je tam kopec rôznych dočasných dopravných značiek, ktoré menia bežné pravidlá. Navigujem muža, že rovno, rovno ... Pár sekúnd sme boli v smere "rovno" a bola to jednosmerka a už na nás idú policajti s húkačkami, že sme v protismere. Môj muž sa policajtov nespýtal nič iné, len že: "Viem, že som to dos.al a koľko?" Skôr než som zaprotestovala proti "hrubej" reči môjho muža, povedali policajti, že dve tisícky a friško som zaplatila a išli sme ďalej.
Potom sme sa stavili v nákupnom centre. Ukľudniť sa. Zrovna,len čo sme prešli tými otáčavými dverami, vypadol prúd. Preliezli sme dovnútra medzierkou, ale o chvíľu oznámili rozhlasom, že nákupné centrum je mimo prevádzky až do odvolania. Mrazené sme po 20 minútach šupli späť, ostatné sme nechali v košíku pri kase:)
Prišli sme konečne domov. Nič zlé nehrozí. Idem k oknu v spálni zatiahnuť žalúzie. Šnúrka mi ostala bezmocná v ruke a žalúzie mi spadli na hlavu aj s celým postrojom. Nie sú to také tie klasické žalúzie len na sklách okna. Boli visiace z lišty nad oknom a o hlavu sa mi otrieskala celá lišta aj so žalúziami.
Môj muž zahlásil: "Dnes si už len sadni, prosím Ťa, vezmi si nejakú knihu a čítaj. A keď budeš nečo potrebovať, tak len povedz, ani sa nehni.":)
Vzala som do rúk Filanove TAM TAM Plus. A konečne som pochopila "know-how" B. Filana. Hneď v úvode niekde na začiatku svojej knihy, ktorá bola už tak posledná, že vlastne ani nemala byť, hovorí, že "tentoraz fakt nezhusťujem a je to pravda." Som prešťastná, že si nevýmyšľam len tak sama od seba, lebo v našej rodinke je už raz prevždy udomácnené to " po filanovsky". Takže rada fabulujem, ale nie až tak ako Boris Filan!:))
Ja si vôbec nemyslím to, že na vine som ja:)
Ale keď toho mne teraz stále ešte neznámeho dotyčného raz stretnem niekde raz, možno raz až na druhom svete, beda mu!:))
