Pomocníkmi v tomto on-line reálnom divadielku mu boli: skrinka elektromeru na chodbe paneláku, pyžamo, kľúče od bytu, kukučkové hodiny v kuchyni a pravidelný spánkový rytmus jeho ženy. Zaspala vždy ešte do 23.00 hod.
Kľúče od bytu mal vždy so sebou, pyžamo bolo vždy na dvoch miestach. To "náhradné" bolo vždy presne také isté ako to, ktoré práve používal).
Pyžamá si vždy kupoval rovnaké v počte najmenej dve.
Ďalej to už bolo veľmi jednoduché, roky to fungovalo bezproblémovo.
Kamarát prišiel domov napr. o tretej v noci.
Už na chodbe pred dverami bytu si obliekol "náhradné" pyžamo pripravené v skrinke elektromeru.
Potichúčky odomkol dvere bytu.
Klúče od bytu rýchlo presunul do zámku zvnútra bytu.
Do bytu vstupoval zásadne v polohe vzad:) Teda čelom k vonkajšej chodbe.
Ďalším dôležitým úkonom bolo rýchlo sa presunúť ku kukučkovým hodinám v kuchyni, prestaviť ich na polnočný čas.
Prestavil ich tak, aby čo najhlasnesnejšie odbili polnoc.
12 hlučných úderov.
A v tej chvíli začal rýchlostný pretek! Do postele! A švihom!
Len čo dobehol do postele, začal sa mimoriadne vrtiť, hromžiť na kukučkové hodiny a nadávať , že zrovna vo chvíli, keď človek najlepšie zaspí, zobudia ho:)
Jeho žena v polospánku zaregistrovala, čo sa deje, ale len sa prehodila a spokojne spala ďalej zaregistrujúc, že je ešte len polnoc:)
Fungovalo to takto celé roky. Fakt.
Až dovtedy kým ...
Kým kamarátova manželka neochorela a musela brať antibiotiká. Jeden zo štyroch denných cyklov na užitie lieku jej padol na hodinu po polnoci. Nastavila si budík.
Budík bol presný, zazvonil presne hodinu po polnoci. Užila liek a nemohla nepostrehnúť, že jej muž ešte nie je doma. To ju prebudilo definitívne, rozhodla sa, že si na neho počká a vytmaví mu, kde sa zrovna dnes, keď je chorá, tak dlho fláka.
Prešla hodina, dve ... manžela nikde ...
A myšlienky v hlave naberali na rýchlosti.
Až dotieravo konšpiračne sa tie myšlienky začínali správať...:)
Ako prvé im napadli hrnce. Áno, hrnce!
Naukladala ich všetky pekne do komínkov.
Pred vchodové dvere zvnútra.
Možno sa dotlčú, keď muž otvorí dvere, ale aspoň bude dôvod kúpiť nové. Už dávnejšie ich chcela.
Sedela v kuchyni a sledovala kukučkové hodiny. Odbili štyrikrát, keď s hrmotom vošiel. Jej muž, otočený zadkom a v pyžame! A ten hrmot popadaných hrncov! Krucinál!
"A čo Ty tu takto o štvrtej ráno beháš po chodbe v pyžame?" - spýtala sa spokojne sa usmievajúc.
"Vieš, ja ... ja ... ja som išiel skontrolovať, či je zamknuté." - to mu napadlo ako prvé použiť vždy pripravenú reč podľa scenára, ktorý roky fungoval.
"A prečo si si k dverám naukladal tie moje hrnce, ktoré sa teraz otĺkli a budeš mi musieť kúpiť nové?!" - manželku kamaráta našťastie neopustil humor ani v tejto chvíli.
No čo, tie nové hrnce zaplnili poličky v kuchyni už na druhý deň, ale horšie bolo, že kamarát týmto dňom prišiel o svoje know-how a už nikdy sa mu nepodarilo vymyslieť žiadne nové a lepšie:)
