Zakaždým, keď vidím, že sa niekto obklopuje majetkom nadrozmerného priestoru a množstva, okomentujem to takto nejako:
"Načo, prečo, za čo ...?"
Môj muž sa ma vždy opýta:
"Čo sa sa Ti na tom nezdá?"
"No keď si predstavím, že by som mala ako spolumajiteľka toho majetku poumývať všetky tie okná, vyumývať všetky tie podlahy, vyleštiť tie kúpeľne a obriadiť tú kuchyňu ... no koniec sveta! A to ani nehovorím o záhrade. Však by som bola otrokom toho majetku." - odpovedám s odhodlaním, že nikdy nič také a podobné nechcem ani vidieť!:)
"Ty si taká naivná alebo sa len teraz robíš?" - pýta sa ma s úsmevom a dobre vie, že naivná som nikdy nebola a ani sa nechystám byť:)
"Však takéto priestory neupratuje ona. Majú na to svojich ľudí." - vysvetľuje mi.
"A to tam kto chodí a kedy?" - pýtam sa, aby reč nestála, ale odpoveď je mi už dopredu jasná:)
"Si domysli a neotravuj s takýmito detailmi"- vysvetľuje mi dopodrobna:)
Chodí tam nejaká upratovacia čata, vtedy musia všetci z domu vypadnúť a vrátiť sa do svojho len po avíze.
Potom ešte skontrolovať, či je to všetko vyupratované podľa zmluvy, potvrdiť súhlas a potom zas v pohode ... čo?
No pokračovať v robení neporiadku a dojednávať termíny upratovacej čaty:)
Mám v tomto dosť zastaralé názory, v tomto fakt nejdem s dobou, priznávam sa:)
Lebo si stále myslím, že človek by mal mať len presne toľko majetku, o ktorý sa dokáže postarať.
Samozrejme, že toto platí len vtedy, ak je človek zdravý a vládze.
Pre mňa by bolo za trest bývať v nejakom trojpodlažnom dome s celkovou výmerou cca 500 m2.
Lebo tam by ani to nebolo isté, že by som sa dokričala z jedného miesta na druhé.
Mám pravidlo, ktorého sa držím celý život.
Že všetok náš majetok musí byť na dosah môjho hlasu:)
Už aj tých našich 105 m2 mi niekedy v tomto robí problém.
Keď si môj muž zavrie dvere na izbe úplne vzadu a dá slúchadlá na uši.
Ale hovorí, že to mi fakt a fakt nerobí schválne:))
