Mladší syn jej povedal, že má hriechy na poličke s koreničkami.
Spoveď stihla, na žiadny hriech sa nezabudlo:-)
S pánom farárom si pokecala aj mimo spovede. A keďže sme sestry, nenechala si jeden z jeho príbehov len pre seba...:-)
Pán farár jej hovoril o všeličom a o.i. aj o tom, že ľudia by sa mali správať podľa svojej mysle, že by mali žiť v súlade s ňou a teda, že by nemali myslieť inak a konať inak.
A porozprával jej jeden vlastný zážitok z jedného pohrebného obradu ...
Začal tým, že dôverne poznal jedno manželstvo. Poznal ho najmä z ústneho podania tej ženskej polovičky manželstva. Tá žena sa mu chodila večne vyplákavať nad svojím osudom. Že manžel je lotor, ožran, tyran, netvor, nikde nerobí, len ten cirkus doma. Mláti ju a mláti aj ich štyri deti. Doma sa len vyspí, naje, vymláti ich, narobí bordel a už zas ťahá za svojou partiou do krčmy. A takto to je už roky rokúce ...
Keď sa rozohnila v lamentovaní nad svojím neporiadnym mužom, pán farár si donekonečna vypočúval aj takéto:
„Bodaj by skapal, odroň jeden! Každý deň sa modlím, nech ma boh vyslobodí od neho a vezme si ho odkiaľ prišiel...!“
Stalo sa (asi boh vyslyšal:-) ). Odroň jeden mal len niečo málo cez 40 a pán farár stál nad jeho hrobom a ...
Nedalo sa pohrebný obrad dokončiť tak ako by sa malo. Pani vdova Odroňová sa nad hrobom (už druhýkrát a omnoho intenzívnejšie) do svojho muža zaľúbila a začala ho milovať až takto:
„Nie, nie, to mi nerob! Neopúšťaj ma! Zahyniem tu bez teba! Nebudem tu viac žiť! Chcem ísť za tebou, láska moja! Vezmi si ma k sebe! Patríme jeden k druhému, bez teba tu nebudem...!“
Deti plakali, kričali tiež :„Maminka, maminkáááá, nerob to“ a maminka a milujúca manželka stála nad hrobom, už-už sa chcela vrhnúť do hrobu, detičky (všetky štyri) ju držali za ruky a bránili vlastnými telami jej poslednému prejavu lásky k ich otcovi.
Pri každom nadýchnutí sa vdovy Odroňovej k jej ďalšiemu „útoku“ na manžela za tú zradu, ktorá sa už nedá vziať späť, využil pán farár tú krátku pauzičku, aby pokračoval v smútočnom obrade ...
Dlho nepokračoval. Nedalo sa. Pani Odroňová sa posmrtne tak zamilovala do svojho muža, že jej vyafektované emócie nemali konca-kraja.
Deti ju neustále celou silou držali za ruky, odťahovali ju od hrobu, do ktorého už-už skákala vykrikujúc slová lásky svojmu nebohému mužovi, ktoré ju jakživ za života svojho otca vysloviť nepočuli.
Pán farár bol tiež len človek a bol s nervami v koncoch. V duchu si premietal tie dva filmy života vdovy (teraz už aj naozajstnej herečky). Jeden film bol s názvom PRED ... a ten druhý s názvom PO ...
Pozeral, pozeral a keď dopozeral a vdova Odroňová neustále a vehementne so všetkým k tomu divadielku patriacim pátosom, ktorému neverila už ani ona sama, neúnavne trvala na tom, že skočí do jamy za svojím milovaným mužom a nechá sa za živa pochovať s ním, pristúpil bližšie k plačúcim, zúfalým a bezradným deťom brániacim vlastným telom matku každú chvíľku skočiacu do hrobu.(Matka a vdova stále vrieskala to svoje “nechajte ma, pusťte ma, chcem skočiť za ním do hrobu“).
Pristúpil k nim ešte bližšie a pošepol tak, aby nepočul nik iný, len deti ...:
„Deti moje, tak ju už pusťte ... nechajte ju ...nech už konečne skočí...“
(P.S.: A kto by bol zvedavý, ako to dopadlo: NESKOČILA!:-)) )
