Už keď vystúpil z motoráčiku na stanici v okresnom meste, bol jeho krok omnoho inakší ako keď šliapal zopár kilometrov z lazov k vlaku. Krok z lazov k vlaku bol krivkajúci, všetko ho bolelo, nadával, ale ... tak rááád išiel. Krok z vlaku sa ako šmahom prútika stal krokom mladíckym, očká sa zaligotali z pohľadu na dievčiny v minisukniach, tešil sa, že keď k nám príde, dostane trošku rumu s čajom do jednej nohy a potom ešte do druhej a ... vrhne sa „hor na nákupy“!:-)
Babka mu napísala, čo všetko má pokúpiť (lístok s tým zoznamom obyčajne rád akože stratil) a pokúpil niečo úplne iné. Nakúpil to, čo sa páčilo jemu. Obyčajne to bolo krásne mäsko u mäsiara, tiež teň voňavučký rumček, nejaké to mydielko a niečo na pranie, aby „stará“ moc nešomrala:-)
Keď stál v tých soc-frontách na všetko možné, úplne sa vyžíval! Toľko báb okolo neho a jedna švárnejšia od druhej! A všetkým sa chcelo rozprávať a boli veselé, nie ako tá jeho „stará“ doma. Môj džadek bol hrdinom a playboyom všetkých front v socialistických obchodoch. Pre neho to bola kultúra nad kultúru, niečo ako pre nás dnes chat na nete:-)
Po každom odchode z okresného mesta (len raz do mesiaca – po výplate – mal dovolené), mal vo vrecku niekoľko adries aj s menami najkrajších báb, ale vždy ich po vystúpení z vlaku roztrhal na márne kúsky a usmieval sa pri tom ešte ďalšie 3 dni:-)
Môj džadek bol správny chlap. Vedel, čo sa patrí, aby rodina bola spokojná, tiež jeho „stará“ a najmä ... aj on:-). Raz dokonca vstúpil do strany! Vážne. Už dlho ho nahovárali, veď robil robotníka na „ostravsku “ a bol dobrý, tak mu ponúkli „vedúceho“, len aby podpísal do strany. No tak sa spýtal „starej“ a ona povedala, že áno, nech podpíše. Veď jej predtým povedal, že ako vedúci majster bude mať vyšší plat.
Po pol roku sa „starej“ nepáčilo, že mu z toho platu zrážajú členské do strany. Džadek to už doma nemohol počúvať a tak vzal tú červenú legitku a išiel na výbor a hodil ju na stôl so slovami: „Nemôžem byť ďalej v strane. Moja stará mi nedovolí. Že je to moc drahé.“ Tak mu miesto vedúceho ostalo a stranícka knižka nie.
Keď sme k nemu prišli na návštevu, my všetky vnúčatá v hojnom počte, tak nám „tajne“ ukazoval, koľko má nasporené a kde to má schované „pred Rusmi“.
Džadek bol vynaliezavý. Nemal to schované pod matracmi, ani v sene v humne, mal to pod najcennejšou vecou v izbičke – pod veľkými bijúcimi hodinami na stene, starostlivo zabalené v Rudom Práve spred asi desiatich rokov.
Keď som mala osemnásť, môj džadek našiel odvahu a spýtal sa ma to, čo sa ma chcel ako najstaršej vnučky spýtať už asi dávno, ale ešte „nedozrel čas“. Teraz už dozrel. Mala som 18 a myslel si, že je už najvyšší zrelý čas sa ma opýtať: „ A povedz mi, ak povieš. Kde TO vy mladí robíte tu v meste? Veď tu nemáte ani lúky, ani lesy, ani senníky, ani humná ... tak kde? Ja by som nechcel byť mladý teraz, lebo vy TO ani nemáte kde robiť. A taký život by ma nebavil... Ja mám teraz 75, moja stará je o 4 roky staršia a už sa jej moc nechce, ale mladým ... to ... by som byť nechcel.“
Vtedy som môjmu džadekovi ešte nevedela povedať, kde TO my mladí chodíme robiť, keby bol počkal ešte nejaký rôčik a pár mesiacov, povedala by som mu. Určite áno ...:-)
