Dnes stihnem napísať len o tom prvom....
Pôrodu dcéry predchádzala hádka doktorov. Asi mesiac pred plánovaným termínom. Doktor tvrdil, že plod má zlú polohu (zadočkom) a doktorka tvrdila, že ona predsa rozozná zadok od hlavy a že poloha je dobrá. Týždeň pred pôrodom zistila, že rozoznať až tak dobre nevie:-). Prikázala mi na druhý deň prísť do nemocnice, že mi plod otočia.
Áno, hovorili mojej dcére „plod“, vtedy v r. 1978 sa ešte ani len nechyrovalo hovoriť o nejakom konkrétnom pohlaví.
Do špitálu som prišla načas. Prezliekli ma do nemocničného. Fuj! To prvé mi pokazilo náladu. Ako druhé to bolo to, že ma nechali dve hodiny čakať na chodbe. Ako tretie to bolo to, že ma tam nechali poslednú polhodinku s jednou pani, ktorej ten „plod“ otáčali a stihla mi za tú polhodinku porozprávať tie horory a tiež to, že „plodu“ pri tom otáčaní zlomili kľúčnu kosť a že ju strašne bolelo.
Tak som podpísala nejaký reverz a odišla domov s neotočeným plodom.
O týždeň som bola na sále. Plná radosti, tešenia sa, plná presvedčenia, že nech sa deje, čo deje, ja budem čo nevidieť mamičkou!
Nebolo to len tak „čo nevidieť“. Bola som tam 12 hodín.
Medzitým si pamätám len útržkovito:
- že ma to veľmi bolelo
- že mi doktorka nadávala, že je to moja vec a nech si teraz trpím, keď som vtedy ušla
- že som po 10 hodinách doktorku prosila, nech mi nejako pomôže, že už nevládzem
- že mi doktorka povedala “a čo vám to vytiahnuť cez pupok?“
- že mi pichali nejaké injekcie, aby to išlo ľahko
- že to stále nešlo a doktorku chytala panika
- že kričala, že to sa už viac nemôže stať, aby jediný operátor bol na dovolenke a druhý opitý doma na príslužbe
- že mi dávali kyslík a mala som tú masku na ksichte tak dlho a bolo mi tak zle, že som si ju ledva strhla, aby som sa mohla vyvracať na zem a nie do tej masky
- že zavolali upratovačku a tá mi hodila kýbel s handrou k lôžku, že si to mám ísť pekne – krásne utrieť
- že o chvíľu sestrička kričala, že nielenže vraciam na zem, ale ešte som si dovolila aj vypustiť stolicu priamo na pôrodný stôl
- že sa na to všetko prišla pozrieť doktorka a kričala: “to nie je stolica rodiacej, to je smolka dieťaťa!“
- že mi tá doktorka povedala aj: „mne to už je jedno, dieťa má polohu zadočkom, už ho má celý modrý, vy nevládzete tlačiť, tak ja zavolám toho opitého, čo oslavuje a má príslužbu“
- že mi už bolo všetko jedno a súhlasila som
- že som musela podpísať nejaké tlačivo, ktoré za mňa vypísali a jedna z otázok na tom tlačive bola „uveďte meno a adresu osoby, ktorej máme oznámiť v prípade potreby vaše úmrtie“
- že som uviedla meno a priezvisko môjho muža a adresu som ani nevedela, lebo som vždy na obálku mojich listov pre neho písala len VÚ 37 Sereď (VÚ =vojenský útvar)
- že mi priložili na ústa masku a musela som zhlboka dýchať a s tým dýchaním prichádzala nekonečná úľava...
Po bohviekoľkých hodinách som sa prebrala.
Netušila som, kde som a čo tam robím a čo sa deje. Nad mojou posteľou stáli štyria ľudia a jeden z nich mi povedal:
„No konečne, to vám ale trvalo! Už sme sa o vás báli. Ste v poriadku? Pamätáte si niečo? Ako sa voláte? Prečo nič nehovoríte? Pýtame sa vás, ako sa voláte? Odpovedajte!“
Podarilo sa mi odpovedať správne. Svoje meno som si pamätala, ale iné až tak moc nie.
Potom mi priniesli v perinke ukázať moje dieťatko. Povedali mi, že len na chvíľku, lebo je v inkubátore a mám byť rada, že mi ho zachránili.
To som teda rada bola! A ako...!
Ešte som sa odvážila spýtať, čo vlastne mám a oni, že dievčatko.
Tak to dievčatko hneď dostalo meno po svojom otcovi. Žiadne „Marianna“ s dvomi „n“.
Len s jedným. Aj môj muž má v mene len jedno „n“:-)
Potom to boli už len také formalitky. Akože mám šťastie, že som narazila na doktora, ktorý má pochopenie pre mladé ženy a že ten cisársky mi spravili priečne a nie pozdĺžne, ako to bežne robia starším rodičkám a že tiež mám šťastie, že to bol taký dobrý doktor, lebo iný, keby bol taký opitý, nespraví mi to tak dobre.
Tiež mi dohovárali, že po takom ťažkom cisárskom sa nemám snažiť rýchlo o druhé dieťa.
Neposlúchla som ich, ako aj málokedy niekoho...:-)
Prešlo pár mesiacov ( necelé dva roky) a na pôrodnej sále som bola zas!:-)
Druhýkrát to už bolo bez najmenšej chybičky.
Druhej dcére som už v brušku dohovorila, že sa musí obrátiť či sa jej chce alebo nechce, doktora sme mali dopredu „zagarantovaného“ ( no jasné, veď poznáte:-) ) a tak som si plné dve hodinky svojho druhého pôrodu doslova vychutnala ležiac a podopierajúc sa na lakťoch a s úsmevom na tvári ...
Obidve dcéry boli pri narodení bacuľky (mali nad 4 kg a tá mladšia merala 59 cm! A to som si ju dala pre istotu tesne po narodení dvakrát premerať!)
To viete, verte doktorom!:-))
