Prvé dva roky som sa s nimi stretávala len na hodinách v škole. V treťom ročníku ma raz pozvali k nim domov. Nacvičovať Puškinov pamätník a Hviezdoslavov Kubín. Chceli zo mňa vyhnať recitačný pátos, naučiť ma správnu výslovnosť a tak ...
Keď som prvýkrát prišla k nim domov, ani som sa nezmohla na slovo. Lebo ma pozvali do miestnosti, v ktorej nebolo takmer nič ... len samé knihy. Plné police od podlahy po plafón. Ale AKÉ knihy! Také, aké neboli v žiadnej verejnej knižnici na Slovensku. Toľko „zakázanej“ literatúry pokope! Ach jaj ... aj recitovať som zabudla. Domov som si odnášala Kunderu, Škvoreckého, Nietzscheho ...
Potom mi moja triedna povedala, že môj dejepisár má rodičov v Kanade ...
A ja som odvtedy k nim chodievala s taškou nabalenou (tam aj späť). Každá návšteva bola dlhá debata o ... prečítanom, o ... živote.
V tom období som veľa premýšľala. O všetkom.
Jedného dňa počas návštevy som im „predniesla“ svoj názor na spravodlivé usporiadanie sveta:-) Bola som presvedčená, že je lepší ako marxizmus - leninizmus:-)). Obaja boli nadšení. Povedali mi, že je to geniálne a že veria spolu so mnou, že po marx – leninizme určite ovládne ešte väčšiu časť sveta „zwardonizmus“. (Hneď mu dali meno po mojom dievčenskom priezvisku :-) ). Už si ani nepamätám, prečo sa mi ho nepodarilo uviesť do života...:-))
V polovici tretieho ročníka mi navrhli tykanie. Tuším nikdy odvtedy som sa tak nevyhýbala osloveniu, lebo sa mi zdalo, že si nezaslúžim, aby som im tykala.
Moja triedna v tom čase už čo – to o mne tušila:-). Veď si dobre pamätala, keď na nás raz na hodine kričala ( samé baby v tej „babskej“ škole – ekonomickej) ...:
„Vy kače sprosté! Neučíte sa, nič neviete, nerozmýšľate! Vaším jediným životným cieľom je skončiť ekonomickú, byť sekretárkou riaditeľa a dobre sa vydať!“
Keď nám už dlho a riadne do duše takto „dohovárala“, nedalo mi to a vehementne som sa hlásila o slovo. Konečne som ho dostala:
„No čo chcete...?!“
„Chcem povedať, že mojím životným cieľom nie je byť sekretárkou a vydať sa.“ - povedala som dôležito a v mojom hlase bolo cítiť ten protest, ten vzdor ...
„Chcem študovať ...“ – hlesla som.
A ona ani nemihnúc okom pokračovala v ostrom tóne:
„Toto, čo som povedala, platí pre vás všetky, okrem jednej. Učte sa, vzdelávajte, naučte sa myslieť a nielen maľovať sa!“
V jeden podvečer som k nim opäť prišla pre „čerstvé“ knihy a triedna mi hovorí:
„Musíš na môjho muža chvíľu počkať. Píše list rodičom do Kanady a nejako dlho mu to trvá.“
Dejepisár dopísal list a hrdo nám oznámil:
„Tak som predsa len našiel odvahu a oznámil im, že som prestal fajčiť. Teraz je to už záväzok, už naozaj musím prestať....“
Jeho ženu to rozosmialo až do sĺz:
„Ty si im fakt napísal, že si prestal fajčiť? Há-há-há! Ty si ale riadny somár! Veď si im nikdy nenapísal, že si vôbec fajčiť začal!“
Od tej chvíle sa ich manželstvo stalo pre mňa vzorom môjho budúceho manželstva:-))
Na knižné návštevy som k nim chodievala aj počas výšky. Študovala som diaľkovo, so spolužiakmi sme sa poznali len tak-tak a nikto o mne moc toho nevedel. Ale všetci vedeli, že som riadny blbec! Lebo som počas prednášok pod lavicou čítala Leninove spisy. Všetci na mňa len zazerali a nikto nič nepovedal.... (och, roky konsolidačné, prvá polovica sedemdesiatych ... ).
S partiou štyroch spolužiačok sme chodili spoločne na obed. A na víno...:-).
Raz po víne mi povedali:
„Jana, vyzeráš takto celkom normálne. Prečo, dofrasa, furt čítaš tie debilné Leninove spisy? Veď nevidíš, čo si všetci o tebe myslia?“
A ja na to:
„Baby, ak ma neprásknete, tak vám tie spisy ukážem ...“
Vybrala som knihu z tašky a v mihu sekundy ju rozdelila na dve časti. Na obal a na obsah.
Týmto sa priznávam, že som zničila Leninove spisy tým, že som si z nich urobila časti dve a ponechala si len obal, do ktorého som si vkladala ... ale to už viete, čo...:-). Bola som takto preventívne „pripravená“, keby ma náhodou načapali, že čítam počas prednášok Veď čo by kto mohol ...? Hádam by ma len nezvozili za to, že čítam Leninove spisy?:-))
Po autoprezradení tohto starého triku už na mňa spolužiaci nezazerali ako na blbú. Ale priznávam, že som aj dvoch – troch „priaznivcov“ stratila:-)
Po rokoch som sa dozvedela, že moja triedna sa po cca 30 rokoch manželstva rozviedla. Dejepisár sa stal funkcionárom okresnej pobočky SNS a po večeroch sa oboznamovali (asi) so stanovami strany spolu s jednou mladou tiež funkcionárkou.
Keďže to manželstvo mojej triednej bolo voľakedy mojím vzorom, spravila som doma preventívne opatrenia.
Striktne som zakázala manželovi vstup do SNS a zákaz prijímať akékoľvek stranícke funkcie ... pre istotu vo všetkých politických stranách:-))
