"Idem teda..." - tak váhavo odpovedá a stále sa obzerá a váha a obzerá sa ...
"Tak poďte tuto tadiaľto" - otváram diaľkovým ovládačom veľkú bránu do dvora.
"A ... nevidí nás niekto?" - pýta sa opatrne, stále je taký váhavý, nechápem prečo.
"Však keby aj videl, čo je na tom? Idete len na chvíľu pozrieť tie rozkvitnuté kaktusy a zas pôjdete. Čo by na tom malo komu niečo prekážať?" - odpovedám, už mi fakt začína chlapík liezť na nervy:)
"No... dobre, ale ... nemáte ... žiarlivého muža ...? " - totálne pomaly vydoluje zo seba, stále sa obzerá okolo, ale vchádza do brány aj s bicyklom.
"Nie nemám žiarlivého muža. Môj muž sa mi vždy smeje, že žiarliť nemusí, lebo že kto asi by sa na takú príšernú babu ako som ja, ulakomil? Ku každému sa správam hnusne, direktívne, hneď šplechnem do očí všetko, čo si myslím, nikomu nepoklonkujem, flirtovať som sa nenaučila ani na staré kolená, je mi to cudzie a odporné, takže prečo asi by mal žiarliť?" - vyprezentovala som sa, že až:)
Môj muž by sa ani náhodou nepotešil z toho, ako som opísala jeho názor na mňa, lebo nikdy mi to nepovedal takto tvrdo, ale s úsmevom si myslím, že aj tak si to možno myslí zrovna takto, ako som to opísala:)
Chlapík s bicyklom opatrne vstupuje do dvora.
"No a okrem toho, môj muž je doma, takže žiadny problém, poďte..." - hovorím a už rýchlym krokom napredujem k tým krásne rozkvitnutým kaktusom.
Chlapík ostal stáť uprostred brány ako zarezaný.
"Čože?? Váš muž je doma? A to ste nemohli povedať hneď? A načo ste ma tu vlastne ...?" - ani neviem, čo ešte ďalej hovoril, lebo ufujazdil na tom bicykli tak rýchlo, že som s diaľkovým ovládaním od brány v ruke stála ako pani Lótová, no ale potom som si spomenula, že by som tie kaktusy aj mohla poliať:)
