A debata začala a frčala jedna radosť!
"Óčuj, Maryška, a teba jak tie tvoje poslúchajú?" - hneď rovno vyrazil na svoju spolusediacu s otázkou.
"Šak jak by poslúchali, neposlúchajú, bastardi jedny. Anča sa zopsula, už ani nevarí deťom, neperie. Len po šenkoch ľúbi s cudzími chlapmi. A Vojto - jak keby jej brat bol, našťastie, dovčuľku sa neoženil a mám ho na krku. Len najesť a vyspať sa príde domov, korunu neprinesie."
"Šak tí mojí nie sú o ništ lepší. Vieš, že môj Vilo mi priniesol nevestu domov? Ale jakú! So štyrmi deckami, staršiu o desať rokov. No to ja jakživ nepochopím, to ja by som nikdá nespravil niečo také. Desať rokov staršia a 4 decká k tomu. Hovoria o nej, že každé má s iným. Lenže vieš, ja som vlastne rád. Lebo on sa už po šenkoch nefláka, stará sa o tie deti, jak keby boli jeho vlastné."
Starší pán pokračoval, mal takmer sólo počas celej cesty.
" Víííš, ja to moc neviem pochopiť, týchto dnešných mladých. Jakú majú filozofiu života. Mne sa tiež šelikdto čudoval, že si sám periem spodné a ponožky. To jakživ moja žena nerobila. Niežeby nechcela, ja som nechcel. Svoje si operiem sám. Ponožky tak raz za dva týždne a ktoré už nie sú dobré, rovno vyhodím. Ale ten môj mladší, on pere aj jej. To už je trochu moc."
"Ozaj, a nevíš, čo je s Matildú?" - prešáltoval reč.
"Čobych nevedela. Šak je suseda. Každý druhý deň u mňa vyplakáva. Stano ju bije, koruny od neho dostane len tie, čo mu po výplate ukradne z vačku. Ale je z nej stále páradnica."
"No, to ona bola vždy. Šak vieš, že sa mi za mladi veľmi ľúbila? Na tých zábavách, pamätáš ...?" - spomína dedko.
"Čo bych nepamätala, šak si ani pre inú do tanca nešiel, len pre mňu." - odhundrala pani.
Na chvíľu rozhovor uviazol, zmĺkol pán aj pani.
Nato sa ozvala tiež staršia pani zo sedadla za nimi: "Jak mi je dobre, že som sa nevydala. Včuľ už neľutujem ani trochu. Aj keď som všelijakých posmechov užila dosť. Ale neľutujem a ľutovať nebudem. Je mi dobre."
Na displey v buse som si prečítala "Kostoľany" a to pre mňa znamenalo "vystupovať!"
Friško som sa postavila, aby som stihla včas vystúpiť, mala som veľké, preveľkééé nutkanie obzrieť sa a omrknúť tých svojich spolucestujúcich, ale nejako sa mi to nepodarilo a tak som len "zbabelo" vystúpila bez obzretia sa a to som po tom vypočutom mala zámer usmiať sa na toho pána deduška a mrknúť na neho:)
Teda hlavne za ten nápad, že si sám perie spodné a ponožky:)))
(Poznámka: Nezapamätala som si celý rozhovor v originál trnafskom nárečí, len niektoré slovíčka a keby to bolo celé originál, tak je to ešče krajšííí:)) )
