Na starkého som sa hnevala. Že to dovolil. Darmo mi vysvetľoval, že Bela bol starý a ochorel. Na besnotu. Fuj, už len to slovo „besnota“ sa mi na neho nehodilo.
Odvtedy som už žiadneho psa nemala rada. Keď ten môj milovaný mi vyviedol niečo takéto.
Raz som mala takú kolegyňu, ktorá dala v robote výpoveď, lebo sa jej naskytla šanca robiť v tej istej firme ako pracuje jej muž. Dokonca ich posadili do jednej kancelárie. Samých dvoch. Chválila sa mi, aké je to perfektné byť celé dni so svojím mužom. Každé ráno chodili spolu do roboty peši a držali sa za ruky. Nejaký závistlivec mi to okomentoval: „Je na ňu strašne žiarlivý. Vodí si ju ako psa na štránku.“
Nejako mi to nešlo do hlavy, to prirovnanie ku psovi.
Keď som sa môjho muža spýtala, či by bol rád, keby sme robili spolu v jednej firme a sedeli spolu v kancelárii a boli spolu celučké dni, odpovedal mi stručne a jasne: „Si sa zbláznila?“
Nedávno som doma zahlásila: „Keď raz budeme mať dom, budem mať psa.“
Všetci členovia rodiny sa začudovali:-). Vedeli, že psov nemám moc rada, psy to vedeli tiež,; každý na mňa už z diaľky šteká a vyskakuje. Aj tí neštekavci a neskákači.
Viem presne, akého by som chcela. Bledého labradora. Aby ma strážil, keď budem sama doma.
Keď som to povedala svojmu mužovi, vysmial sa mi: „Labradora? Veď to je taký ľudomil, že ti zlodeja dovedie rovno do domu. Okrem toho, budeš ho rozmaznávať ako rozmaznávaš svoje deti a vychováš z neho obyčajného ťuťka. Ja sa od toho dištancujem a budem mať tiež psa. Svojho vlastného. Poriadneho vlčiaka. Ten bude vedieť, kto je jeho pán. Lebo, keď pes necíti, že si jeho pánom, stane sa pánom on tebe.“
Dcéry sa na našom dialógu pobavili a povedali mi, že síce ešte psa nemám, ale už má meno...: „Ťuťko“:-).
Odvtedy už môjmu budúcemu psovi nikto nepovie ináč, len Ťuťko a doberajú si ma, napr.
„Čo budeš dávať Ťuťkovi žrať? Bude tiež vegetarián ako ty...?“
No, prosím, oplatí sa prejaviť lásku ku psom? Jedného mi zastrelia a druhého mi nazvú Ťuťkom:-)
