Keď sme vošli, bol ľudoprázdny, ako aj všetky obchodíky okolo. Veď kto asi by v takom psom počasí ...
Môj muž si prezeral ten pomerne veľký regál s výstavnými exponátmi najvychýrenejších českých a moravských páleniek.
Všetky boli na predaj aj na ochutnávku.
O malú chvíľku sme už v tom obchodíku neboli sami.
Vstúpil fúzatý a usmiaty pán, asi tak štyridsiatnik, vyvliekol zo seba šušťákovú bundu, otriasol z nej prebytok vody na zem, zavesil na vešiak, po celý čas sa usmieval ... jasný pohoďák a štamgast.
Ale nebol sám.
Popri ňom sa tmolil pes.
Čo pes!
Psisko to bol!
Veľký, obrovský, aj s tými mokrými chlpmi to bol obor!
Len čo ma zbadal, stala som sa predmetom jeho zájumu.
To sa mi bežne stáva.
Vyskakujú a štekajú na mňa aj psy, o ktorých ich majitelia tvrdia, že ešte nič také nikdy nikomu nerobili.
Tento bol fakt slušňák.
Aj keď ma celú až po pás vyobjímal svojími mokrými labkami, ani náznak nejakého psieho útoku neprejavil:)
Jeho pán si objednal "luhačoviskou bylinnou" v množstve deci a nalievajúcemu za pultom povedal: "Nalej si taky púlku; na mně."
Pán psa sa po dábl objednávke rozkecal a vo veselej nálade nám porozprával aký je rád, že má aspoň toho psa, lebo to je jeho jediný ventil a s ním môže a musí (!) ísť na špacírku a venčenie a že keby nie toho psa, tak si ani nemá kde dať toho panáka.
Celý ten čas sa ten jeho pes mal okolo mňa jak keby som bola jeho pani:))
Môj muž si konečne vybral.
Pravú marhuľovicu.
A pozorne počúval o čom dišputujem s pánom toho psa a počúval tie jeho problémy so ženou, ktorá ho nikde samého nepustí...
V duchu som sa usmievala.
Nech si vypočuje.
Aspoň bude vedieť aké protivy sú iné ženy:))
Vypočul si.
A potom sa ma spýtal: "Počuj... napadlo mi ... nechcela by si aj ty takého milého psíka? Vidíš ako ťa aj tento úplne neznámy má rád...?"
"Nie, nechcela. Kde asi by sme ho teraz mali? V našej záhrade, kde je stále samé stavenisko, bordel a furt sa všetko prerába a dorába? A kto asi by ho chodil venčiť?"
"No predsa ja a každý deň a rád..."
